euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Zuzana Mojžišová

 

Speváčka a muzikologička Zuzana Mojžišová sa od začiatku svojej aktívnej muzikantskej kariéry...

Speváčka a muzikologička Zuzana Mojžišová sa od začiatku svojej aktívnej muzikantskej kariéry venuje, voľne povedané, sprístupňovaniu slovenského folklóru mladej generácii poslucháčov jeho fúziou s inými hudobnými žánrami, predovšetkým s rockom. Vzhľadom na to, že ide o produkciu menšinového zamerania, sa jej prvé dva štúdiové počiny - „Jej družina“ z roku 2001 a „Zuzana Mojžišová a jej družina“ (2002) dostali do povedomia iba úzkeho okruhu poslucháčov, ich vydanie nebolo podporené temer žiadnou mediálnou kampaňou, s jej pesničkami ste sa mohli stretnúť temer výlučne iba v rámci vysielania Slovenského rozhlasu (kde Zuzana pracuje ako redaktorka klasickej hudby pozn.red.). Po rozpade zvyšku pôvodnej zostavy, v čase príprav druhého cédečka, sa kapela s pôvodným názvom Jej družina rozdelila na dve samostatné formácie - Zuzana Mojžišová a jej družina a Družina s kapelníkom Atilom Bérešom. V snahe nájsť producenta, ktorý by kapele pomohol dosiahnuť ´svetový zvuk´ oslovila Zuzana v minulom roku s ponukou na spoluprácu človeka nadmieru skúseného – Oskara Rózsu. Nakrúcanie nového materiálu, ktorého základ z dôvodu zefektívnenia práce vznikal v počítači sa vďaka rôznym náhodám, no i nadšeniu hudobníkov pre vec napokon podarilo realizovať v zostave, aká sa tu zíde skutočne iba málokedy... Slávnostný krst novinky sa uskutočnil v 18.októbra minulého roku a pri jeho oficiálnom uvedení do života stáli Marián Varga a Iva Bittová. Na tohoročnom udeľovaní cien domácej akadémie populárnej hudby si Zuzanina novinka odniesla dve ocenenia – za najlepší producentský výkon (Oskar Rózsa) a najlepší zvukový záznam (Ľuboš Války a Martin Roller)...

V beznádejne zaplnenom košickom GeS-klube Zuzana spolu so svojou družinou odštartovala uplynulý utorok aktuálne koncertné turné na podporu vydania svojej ešte stále aktuálnej novinky. S výnimkou najnovšieho ´prírastku´do kapely, klávesistu a hráča na trúbku Ľubora Priehradníka išlo o zostavu identickú s tou, ktorá Zuzane vypomáhala s nakrúcaním jej najnovšieho cédečka, takže okrem Umelca jej obsadenie dotvárali basgitarista a zároveň producent albumu Oskar Rózsa, bubeník Martin Valihora, huslista Stano Palúch, gitarista Juraj Burian (ktorý si na albume rozdelil gitarové party s Andrejom Šebanom a Michalom Bérešom) a speváčkin dlhoročný spoluhráč, kamarát a kolega zo Slovenského rozhlasu , etnológ a hráč na ľudové dychové nástroje Rasťo Andris.

Konceretný repertoár bol zložený výlučne iba zo skladieb z nového albumu, ktorý je Zuzaniným doposiaľ jednoznačne najvyzretejším počinom, na čom však majú leví podiel aj samotní muzikanti – svojimi kvalítami nesporne presahujúcich hranice Slovenska. Je to čisto môj subjektívny pohľad, ale keď som si počas koncertu na chvíľu odmyslel Zuzanin spev, to, čo hrajú Palúch s Andrisom a sústredil sa na rytmiku (mimochodom šliapajúcu vskutku excelentne), gitaru a klávesové podklady, odrazu som bol na koncerte jednej dobre nadupanej rockovej kapely. Folklórnu atmosféru vytvárajú v podstate iba prví traja menovaní, no vzhľadom na to, že ide o osobnosti, z ktorých každú možno považovať za špičky vo svojom odbore, ktoré majú slovenský folklór skutočne v krvi a k jeho spracovaniu pristupujú s úctou a láskou, je výsledkom veľmi originálna a mimoriadne invenčne spracovaná hudba, ktorá si zachováva niektoré charakteristické znaky folklórnej hudby no zároveň výrazne presahuje jej hranice. Je potrebné zdôrazniť, že aj napriek muzikantsky i osobnostne veľmi silnému obsadeniu znie kapela veľmi kompaktne, neprečnieva nič, čo by prečnievať nemalo, jej produkcia sa nesie v priam dokonalej harmónii. Angažovanie Ľubora Priehradníka považujem za veľmi dobrú voľbu. Jeden z našich najlepších sidemanov celkovú produkciu kapely veľmi citlivo, no pritom efektne podfarbuje zvukmi svojho syntezátora a aj napriek tomu, že na pódiu pôsobí zo všetkých najnenápadnejšie, výrazne ovplyvňuje jej koncertný zvuk. Len tak mimochodom, pri jeho pôsobivom sóle na trúbku, ktorým vygradoval záver melodicky silnej „Ulijany“ mi stálo ochlpenie aj tam, kde ho nemám... 

Aj napriek niekoľkým, povedal by som ´hluchým´miestam, badateľným zvlášť v dlhých, inštrumentálnych plochách, občas postrádajúcich správnu gradáciu, či nejaký ten muzikantský ´fórik´ na odľahčenie, sme, myslím, boli svedkami mimoriadne hodnotného umeleckého zážitku, ktorý do určitej miery možno vnímať aj v kontexte duchovnom. Slovenský folklór v sebe ukrýva veľké bohatstvo a pri citlivom prístupe jeho spracovaniu, tak, ako sme toho svedkami v prípade Zuzany Mojžišovej a jej súčasnej kapely sa z neho stále dá vyťažiť čosi nové, nepoznané, neopočúvané... Rozoberať výkony jednotlivých hudobníkov hádam ani nemá význam, všetko dôležité som už v podstate spomenul. Každý z členov kapely v nej má svoje miesto, nikto v v nej nefiguruje iba ´na okrasu´, ale aktívne sa podieľa na formovaní jej zvuku. Keď to tu tak teraz píšem, v zábleskoch spomienok mi v hlave opäť ožíva Zuzanin veľmi autenticky znejúci spev, pôsobivé vyhrávky Stana Palúcha, v ktorých zopárkrát využil aj svoj povestný wah-wah, excelentné, netradične v duchu rockových bubeníkov poňaté sólo Martina Valihoru, majstrovská hra Rasťa Andrisa na fujaru, koncovky, či gajdy, Ľuborove ambientné syntezátorvé plochy, či decentné groovy Juraja Buriana – profesionála, ktorý do kapely zapadol aj napriek tomu, že, ako v minulosti sám niekoľkokrát priznal, je jeho srdcovkou sú skôr latina, funk a jazz...

Nasledujúci rozhovor, ktorý sme so Zuzanou Mojžišovou uskutočnili krátko po vystúpení vám tento jej nesporne veľmi zaujímavý hudobný projekt priblíži ešte o čosi viac...

Bude to znieť možno trošičku netaktne, ale pokiaľ sa nemýlim, folklóru sa venuješ už dobre štvrťstoročie. Ako by si charakterizovala svoj vzťah k nemu?

„Môj vzťah ku folklóru sa vyvíjal presne tak, ako sa vyvíja človek, jeho prirodzené cítenie a myslenie. Začínala som s ním už ako päťročná, keď som začala tancovať v detskom folklórnom súbore. Neskôr som tancovala i v ´dospeláckom´. Počas štúdia na vysokej škole som sa zoznámila s niekoľkými ľuďmi, ktorí sa folklóru dosť intenzívne venovali. Vlastne až tam som pochopila, čo to folklór skutočne je a že to, čo som dovtedy robila, bol vlastne folklorizmus. Folklórne hnutie na Slovensku je veľmi silné no folklórne súbory, ich tvorba – to všetko je folklorizmus, nie je to ten pravý folklór. Na škole som začala chodiť na výskumy do terénu, kde som spoznávala autentický folklór, vďaka čomu som to celé začal vnímať trocha inak. Keď som potom prvý krát počula nahrávku etnickej hudby – world music, veľmi sa mi to zapáčilo a začala som sa o tento smer viac zaujímať. V tom období som dosť počúvala Vlastu Redla s Hradišťanom, Čechomor, skupiny Värttinä, či Farlanders. Postupom času to tak vo mne akosi začalo vrieť, vravela som si, že by aj u nás mohlo niečo také vzniknúť. Vedela som ale, že to nebude ľahké, práve kvôli tomu, že tunajšie folklórne hnutie je také silné a ako som spomínala, ľudia považujú za folklór produkciu folklórnych súborov. Skutočným podnetom k založeniu kapely bola šesťdesiatka môjho otca, ktorý pri tej príležitosti poriadal vernisáž. Jeho prianím bolo, aby som na tej vernisáži zaspievala. Niečo skutočne folklórne, aby to nebol práve ten skupinový folklór. Dala som teda dohromady patriu hudobníkov – rockerov, folkloristov a klasicky vzdelaných muzikantov. V roku 2001 sme vydali naše prvé cédečko s názvom ´Jej družina´, ktoré predstavovalo také dosť tvrdé spojenie folklóru a rocku.“

To si už pracovala v Slovenskom rozhlase?

„Áno, v tom čase som už pracovala v rozhlase.“

Bohatý rozhlasový archív, ktorý obsahuje množstvo raritných, autentických nahrávok musel pre teba predstavovať jedinečný zdroj inšpirácie...

„Presne tak. Veľa piesní hľadám v zborníkoch a zbierkach, no takisto i v archívoch Slovenského rozhlasu.“

Aj napriek tomu, že v súčasnosti je aj u nás opäť záujem o world music, mnoho tunajších poslucháčov, predovšetkým tých mladších vekových kategórii oslovil skôr folklór iných národov a kultúr, čo možno do určitej miery pripísať na vrub toho, čo sme tu už spomínali a za čo do nemalej miery ´vďačíme´ aj socializmu a síce, že ľudia majú dosť skreslené, respektíve veľmi chabé informácie o slovenskom folklóre. Nemyslíš, že v tomto ohľade by mohol k lepšej informovanosti a možno i v otázke oživenia záujmu o domáci folklór pomôcť práve Slovenský rozhlas, aktívnejším prístupom k publikovaniu svojho archívu na CD nosičoch. Je mi jasné, že je to z veľkej časti otázkou financií, ale predsa...

„Áno, to je dobrá otázka, ale skôr na vedenie Slovenského rozhlasu. Je však pravda, že rozhlas už folklór temer vyeliminoval zo svojho vysielania. Folklór sa vysiela vlastne už iba na regionálnych staniciach, na Reginách. Na druhej strane ale musím povedať, že vďaka Rasťovi Andrisovi, ktorý pracoval ako v redakcii ľudovej hudby, dnes je to redakcia hudobných programov, ktorý sa dosť intenzívne zaujíma o oblasť world a ethno music sa podarilo tieto žánre presadiť do vysielania. Slovenský rozhlas je vlastne jedinou stanicou, ktorá folklór, teda aspoň v takejto, modernej forme, vysiela. Áno, vzťah mnohých našincov ku folklóru výrazne ovplyvnil socializmus. Tým, že bol prostredníctvom tých folklórnych súborov protežovaný na každej spoločensko-politickej akcii, si od neho mnohí vytvorili odstup. Myslia si, že vzhľadom na to poznajú náš folklór od á po zet, že v ňom už nemôžu nič nové nájsť... A pritom opak je pravdou. Ako som už spomenula, folklór nie je o folklórnych súboroch, Východnej a Detve, ale o živote ľudí, o tom, ako si spievali a tým uľavovali od svojich každodenných problémov. V tých textoch sa nachádza veľké bohatstvo a dokumentácia o živote ľudí v tom danom období. Mnohé z tých textov sú dokonca tak nadčasové, že pojednávajú v podstate o tom istom, ako súčasné texty, akurát to podávajú iným jazykom.“

Vráťme sa však späť k tvojej produkcii. Zatiaľ čo spomínaný debut z spred štyroch rokov bol postavený na výrazne rockovom základe, ´dvojka´z roku 2002, ktorá vznikala po rozčlenení pôvodnej zostavy sa už niesla v trocha experimentálnej rovine, pri práci ste začali využívať napríklad i počítač, zatiaľ čo na treťom albume si si to aj vďaka tomuto zaujímavému kolektívu hudobníkov namierila...

„...do sveta (smiech). Chcela som skrátka dosiahnuť úroveň svetových reprezentantov tohto žánru, či už spomínaných Farlanders, alebo Värttinä – mojich obľúbených, Mercedes Peon, či poľskej skupiny Kroke... Tak, aby ten album bol porovnateľný s ich titulmi, aby bol na rovnako vysokej úrovni. K tomu dosť dopomohol producent Oskar Rózsa, ktorému sa podarilo dotiahnuť zvuk albumu do tej, povedala by som, fázy ´svetovosti´(smiech).“

Aj napriek tomu, že všetci tí hudobníci zvučných mien, ktorí sa podieľali na prípravách albumu tam neboli ´na okrasu´, ale výraznou mierou formovali jeho sound, no na druhej strane ti práve vďaka svojmu renomé výraznou mierou pomohli ku zviditeľneniu tvojej produkcie...

„To je pravda, ale podľa mňa je to dobré. My, Slováci sme už skrátka takí, že sa vždy obávame niečoho nového a potrebujeme akési vodítko na to, aby sme k niečomu novému došli, niečo nové spoznali. No a v mojom prípade boli tým vodítkom títo fantastickí hudobníci no zároveň dvaja Aurel-ovia, ktorých sme za ten album získali. Ľudia sa konečne prebudili a začínajú v tom objavovať krásu, ktorú zrejme i nachádzajú, súdiac teda aspoň podľa doterajších reakcií. Pochopiteľne, k našej hudbe sa dostávajú aj vďaka týmto menám, o tom niet pochýb. Práve oni túto hudbu dostali na určitú, podľa mňa dosť vysokú úroveň a dodali jej určitú muzikantskú virtuozitu... Skrátka všetko dobré, čo na tom albume je.“

Okrem teba, ako frontwomanky formácie sú jej kľúčovými osobnosťami nepochybne huslista Stano Palúch a spomínaný Rasťo Andris...

„Áno, na nich dvoch je to vlastne celé postavené. Stano s Rasťom na jednej strane zastupujú tú folklórnu, autentickú časť a na strane druhej ide o natoľko kvalitných hudobníkov, že sú schopní posúvať našu hudbu za hranice či už populárnej hudby, jazzu a tak ďalej...“

Nakoľko vlastne majú hudobníci, takpovediac, ´povolenú uzdu´?

„Počas skúšok sme si vysvetlili, že nechceme, aby naša hudba skĺzla niekam do jazzu, alebo nejakých muzikantských virtuozít toho ´muzikantského základu´, teda basy a bicích...“

Jedinými sólujúcimi hudobníkmi sú až na malé výnimky iba Palúch s Andrisom...

„Áno, pretože práve oni do toho dodávajú ten správny esprit. Samozrejme, bez dobrého základu, kvalitnej rytmiky by to nemohlo fungovať. Práve tá je totiž tým základným kameňom, na ktorom môžu potom títo sólisti stavať. Ako som už spomínala, v začiatkoch kapela disponovala dosť výrazným rockovým základom. Vzhľadom na to, že rytmiku tvorili rockeri, ktorí sa jednoducho nevedeli odpútať od toho rockového zvuku som sa napokon rozhodla pre hudobníkov, pohybujúcich sa iných žánrových platformách. Predsa len, jazz má k ľudovej hudbe bližšie, napríklad už aj tým dôrazom na improvizáciu. Tých styčných plôch tam je ale viac.“

Zaregistroval som, že laici majú tendencie prirovnávať vašu hudbu k tomu, čo produkuje český Čechomor, čo však pôsobí trocha zavádzajúco, pretože obe formácie si do svojej produkcie adaptujú folklórne prvky osobitým spôsobom. Ak by sme už mali vyťahovať nejaké príklady, porovnania, vzhľadom na to, akými hudobníkmi si sa momentálne obklopila, v akých žánrových oblastiach sa títo pohybujú ma skôr napadá otázka, či si sa už stretla s tvorbou poľskej speváčky Anny Marie Jopek?

„Nie, nepoznám ju.“

Stále zdôrazňuješ, že tvojou snahou je priblížiť folklór predovšetkým mladej poslucháčskej generácii. Považovala by si za kacírsku myšlienku povedzme realizácie tanečných remixov niektorých vašich pesničiek, spoluprácu s dídžejmi. Niektoré skladby, mám na mysli trebárs „Vínečko“ a podobne priam volajú po takomto spracovaní. ...

„Ja som otvorená experimentom a aj v tejto otázke je to všetko dané vývojom. Už pri prípravách tohto tretieho albumu sme rozmýšľali nad tým, že by sme tam zaradili aj nejaký remix, no napokon sme sa zhodli na to, že je v ňom už toľko sily a dobrých nápadov, že tam už netreba dávať nič naviac. Treba si ušetriť nejaké nápady aj na ďalšie projekty...“

Išlo v prípade tohto kolektívu hudobníkom vzhľadom na ich vyťaženosť o viac menej jednorázový projekt, alebo máte v pláne aj ďalšiu spoluprácu?

„Toto turné je vlastne akýmsi vyvrcholením celej našej spolupráce. Sama neviem, kam sa to celé ďalej dostane. Som veľmi rada, že chlapcov priťahuje sila tejto hudby, to dravé a zemité čo je v nej. Dosť často sa zhovárame o tom, že by bolo dobré vyviezť to aj za hranice. Bola by som rada, keby sa nám to podarilo. Myslím si totiž, že práve toto je hudba na vývoz. Populárna hudba je všade viac menej rovnaká, takže ľuďom vonku nič nové nepovie. Toto je rýdzo slovenská hudba, navyše výborne zahraná, takže by určite stála za vývoz. O toto sa teda v súčasnosti snažíme asi najviac, o ďalšom albume momentálne ešte nerozmýšľam. Vzhľadom na to, ako si spomínal, že chlapci sú veľmi vyťažení a takisto finančne pomerne dosť nároční, nemôžem s nimi chodiť na všetky koncerty a festivaly. Popri tejto zostave funguje teda aj ´lacnejšia´ verzia kapely, s inými, mladými hudobníkmi, ktorí sú však takisto na veľmi slušnej hráčskej úrovni. V podstate sa to od týchto chlapcov teraz učia hrať. Aj s nimi však táto hudba má svoju silu a to ma teší.“ 

Niekoľkokrát si spomenula svojich obľúbencov – formáciu Värttinä. Aj keď momentálne príliš do budúcnosti nehľadíš, osobne si viem predstaviť jeden z tvojich ďalších projektov v podobnom štýle, založený na viacerých ženských vokáloch. Mnoho našich ľudoviek je totiž postavených práve na výrazných, vrstvených ženských vokáloch...

„Áno, to si viem predstaviť aj ja. Dokonca som už robila aj nejaké pokusy, no je veľmi ťažké nájsť človeka, s ktorým by som si rozumela ako po vokálnej, tak i po pocitovej stránke. Veľmi veľa folklórnych speváčok sa má problém oslobodiť od toho charakteristického, povedala by som, ´folklórneho afektu´. Samej mi to trvalo veľmi dlho.“ 

V rámci svojho vokálneho prejavu si akoby inšpirovaná iba jedným regiónom, nezaregistroval som, že by si mala rozširovať svoj štýlový záber...

„To je dané farbou môjho hlasu, ktorá je v podstate nemenná. V budúcnosti sa však chcem ďalej venovať svojmu hlasovému prejavu a rozšíriť svoje obzory. Aktivity spojené s týmto žánrom však vyžadujú veľmi veľa energie a síl, takže niekedy mi jednoducho neostáva čas na samú seba. Potrebovala by som človeka, ktorý by to celé organizoval s tým, že ja by som už iba prišla, s chuťou si zaspievala bez toho, aby som rozmýšľala nad tým koľko príde ľudí, akú to medzi nimi bude mať odozvu... Myslím, že to, čo robíme je svojim spôsobom priekopnícke, čosi podobné ešte na Slovensku nebolo.“

Pri realizácii druhého albumu došlo k oddeleniu časti tvojej bývalej kapely v čele s basgitaristom Atilom Bérešom, ktorá vzápätí založila formáciu s takmer identickým názvom Družina. Ich prvé cédečko sa dočkalo veľmi priaznivých ohlasov dokonca i v Českej Republike...

„Samozrejme, to cédečko som počula. Myslím, že sa na ňom iba potvrdilo to, prečo sme po muzikantskej stránke spolu nemohli ďalej fungovať. Oni na to idú priamočiarejším, rockovejším spôsobom, zatiaľ čo ja som mala chuť viac experimentovať. No a práve v tom bol ten problém, v ničom inom. Atila sa navyše chcel muzike venovať profesionálne, pravidelne koncertovať, čo v mojom a Rasťovom prípade, vzhľadom na to, že sme obaja zamestnaní, nebolo možné. Už je to ale za nami, je dobré, že každý sa venujeme svojim projektom. Kapela Jej družina už neexistuje, existuje už iba jej hudba.“

Čo vás čaká po skončení tohto turné?

„Blíži sa leto a s ním aj letné festivaly, takže budú opäť nejaké koncerty.“

..s touto, alebo tou ´lacnejšou´ zostavou..?

„Uvidíme, kto si čo vyžiada. Tí, ktorí budú chcieť vidieť a počuť túto zostavu, pretože vedia prečo, tak ju mať budú.“

Máš teda zo strany chlapcov prísľub, že si popri vlastných aktivitách nájdu čas aj pre tento projekt...?

„Áno, sľúbili sa, i keď zatiaľ iba na dva koncerty. Jeden z nich sa uskutoční 11.mája v londýnskej Cargo Hall a potom ešte na koncert, ktorý sa uskutoční v októbri, v rámci bratislavského festivalu Tanečný dom. Ostatné vystúpenia by som mala absolvovať s tou druhou zostavou. Ak by náhodou ´vybehla´ nejaká ponuka, tak chlapcom zavolám, či majú voľné termíny a ak budú súhlasiť, tak to ešte doplníme o prípadné ďalšie vystúpenia.“

Vnímaš úspech tvojho ostatného cédečka ako určitú satisfakciu za tú tvoju niekoľkoročnú, miestami priam donkichotskú snahu dostať slovenský folklór do povedomia širšej poslucháčskej obce?

„Do určitej miery áno, i keď ešte stále musíme dosť bojovať... Aj napriek tým Aurelom a čoraz väčšiemu záujmu poslucháčov o našu hudbu musím povedať, že napríklad nájsť sponzorov, ktorí by boli ochotní podporiť povedzme toto turné, bolo a je naozaj veľmi ťažké. Ľudia, ktorí disponujú finančnými prostriedkami si totiž myslia, že to, čo robíme vlastne nie je kultúra, že my sa iba tak hráme, spievame si... Nevnímajú to ako prácu a poslanie. Neraz som teda musela ľudí presviedčať o tom, že hudobníci majú svoje poslanie tak, ako ho majú lekári, smetiari, či tí, ktorí vyrábajú vo fabrike hračky... Oni to však vnímajú úplne inak. Navyše, ak ešte ide o takýto menšinový žáner, ktorý nepredáva tú ich značku, tak do toho jednoducho nie sú ochotní investovať. Boj teda pokračuje (smiech).“

Igor PETRUŠKA 

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
7%

Hodnotené 26 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS