euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

The Plastic People of the Universe vo Vagóne

 

V predvianočnú sobotu (21. 12. 2008) nad pražským Vagónom zažiarila hviezda.

V predvianočnú sobotu (21. 12. 2008) nad pražským Vagónom zažiarila hviezda. Preto všetci ľudia dobrej vôle opustili teplo obývačiek a pobrali sa za kvalitným hudobným zážitkom. Na pódium sa prišli predviesť tie najsámlepšie ročníky zoskupené pod názvom The Plastic People of the Universe.

Vzhľadom na to, že už pri písaní tohto reportu som zistila priam trestuhodnú neznalosť tejto legendárnej a navrchol dôležitej kapely bežnými ľuďmi, toto je pár riadkov pre všetkých neznalých. Vznikli v roku 1968 a odtrpeli si svoje, pretože sa nechceli len tak vzdať túžby robiť hudbu podľa vlastných predstáv. Začiatkom šesťdesiatych rokov, zavial vietor zo západu zhubné semienka rock and rollu, premiešal ich výhonkami dlhých vlasov hippies, pomedzi to naklíčila éra bigbítu – problém bol na svete. Po celom Československu z garáží začal rašiť prvotriedny plevel nesúci prozápadné znaky. Nedalo sa jednoducho inak. Nieje predsa normálne, aby establishment len tak trpel underground a nič s tým neurobil. Prišli augustoví záhradníci z Kremľa, plevel vytrhali a medlili si rúčky. Milan Hlavsa sa však nezľakol, a necelý mesiac po invázii z jeho dlaní vzklíčili Plastici. Názov nesú po songu od Franka Zappu „Plastic People“. Manažérom kapely sa stal Ivan Jirous, ktorý so sebou pritiahol aj gitaristu Jozefa Janíčka, pridal sa aj klávesák Jiří Kábes. Záhradníci sa však aj naďalej s nikým nebabrali – a tak mnoho klubov zavrelo svoje brány, mnoho kapiel si priplo na hruď červené karafiáty, no s Plastikmi to ani nehlo. Ďalej produkovali psychadelickú hudbu a spolupracovali (dokonca!) s americkým spevákom Paulom Wilsonom. Pridal sa k nim Vratislav Brabenec, saxafonista s veľkým S, pod podmienkou, že texty budú v češtine a hrať budú len vlastnú tvorbu. Buď vôľa jeho. Po vôli to však samozrejme nebolo pročerveným vládnym odborníkom, ktorí sa zhodli, že hudba Plastikov je „morbídna“ a má „negatívny sociálny náboj“. Doba zjavne nepriala ich snahe koncertovať – preto sa ukryli pred zrakom režimu a koncertovali pod rúškom tajomstva – dátum a miesto koncertu sa tradovalo ústnym podaním deň vopred. I tak sa nevyhli potýčkam s políciou, ktorá zväčša veľmi nevyberane komplikovala život zúčastneným, zväčša študentom. Po neslávne známej potýčke v Českých Budejoviciach (1974) Ivan Jirous, známy aj ako Magor, prišiel s myšlienkou festivalu, ktorého rock and rollové smerovanie sa značne líšilo od povinnej totalitnej schémy. O dva roky neskôr sa konal druhý festival, ktorého dôsledkom bolo uväznenie celej kapely, vypočúvanie približne stovky fanúšikov, zhabanie hudobných nástrojov, poznámok a textov a prevrátenie príbytkov na ruby. Paul Wilson bol vyhostený z krajiny a vrátil sa do Kanady. O pol roka neskôr začal proces s umelcami, ktorý vzbudil medzinárodný záujem. Vratislav Brabenec, Ivan Jirous, Pavel Zjíček a Svatopluk Karásek boli obvinení z ničenia mieru. V septembri 1976 kráčal spútaný rock and roll pred súd. Hippies verzus komunizmus. Žalobcom sa najviac nezdali vulgárne texty piesní, ich hudba dostala nálepku „antisociálneho fenoménu“, deformujúceho československú, mládež. Všetci štyria boli odsúdení a uväznení (18 mesiacov dostal Jirous, 10 Zajíček, 8 Brabenec s Karáskom).

Ich sympatizantmi bola široká skupina hudobníkov, intelektuálov a umelcov, medzi nimi aj Václav Havel, u ktorého sa mimochodom spomínaný inkriminovaný festival konal. V spolupráci s poetom Egonom Bondym vznikol album Egon Bondy’s Happy Hearts Club Banned. Niektoré nahrávky sa dostali aj za hranice železnej opony, kde psychadelický jazz rock vzbudil záujem. Unavení a zničení z večného prenasledovania, ktoré neskončilo ani po prepustení z väzby a po nútenej emigrácii Brabenca sa Plastici roku 1988 rozpadli a príležitostne začali opäť hrávať až od roku 1997. Milan Hlavsa umrel v roku 2001 na rakovinu pľúc, basgitaru prevzala pôvabná Eva Turnová. Momentálne hrajú v zložení:

Vratislav Brabenec - saxofón, klarinet, spev
Josef Janíček - klávesy, spev
Jiří Kabeš - viola, spev
Joe Karafiát - gitara, spev
Ivan Bierhanzl - kontrabas
Eva Turnová - basová gitara, spev
Ludvík Kandl - bicie, spev

Títo páni v rokoch – a jedna mladá dáma – zaplnili parket príjemným publikom, ktoré bolo vskutku pestré. „Muži, ženy, deti, starci“ – ako podotkol Ktosi. Od emo mláďat, cez hippies páriky, až po rockových klasikov v kožených bundách. Pod pódium sa dalo pretlačiť úplne nenásilne, tak som to samozrejme využila. Bolo to totiž moje „poprvé“ s Plastikmi naživo. To, že nie som skalná a poznám len pár „hitov“, vôbec nevadilo – túto hudbu snáď ani nejde si nezamilovať. Nevadilo ani to, že som prišla sama. Po pár pesničkách sa z publika aj tak stala jedna veľká rodina. Niekto z tej veľkej rodiny mi dokonca počas songu Magický noci začal prstami niečo kresliť na chrbát. Radšej som sa ani neotočila, a prchla som na opačnú stranu. Dúfam len, že to nebol Jony Depp.

Pri kapelách ako je táto, si nejde nevšimnúť, že majú už čo- to odohraté. Stačí, že po sebe hodia očkom – a rozumejú si. Hrá im to jedna radosť. Improvizáciou ponúkajú neopakovateľné zážitky nielen poslucháčom, ale aj sebe navzájom – mnohokrát sa mi totiž zdalo, že boli úprimne prekvapení z toho, čo sa to vlastne na tom pódiu deje.
Úvodná reč v znení: „se vám divím, že na nás ešte chodíte“, sa dala preložiť aj ako: ale vás tu je, no to sme teda fakt radi.
Popravde som takýchto „deduškov“ nečakala. Zväčša pódiá patria nastajlovaným fešákom, ktorým vlasy držia, ani keby ich jedna mater mala. Choreografia v štýle krok – sun – krok – otočka a podobne. Jasné, že to sú tie nadnesené prípady o ktorých škoda rečí, no títo páni mi vzali dych. To, čo predviedli bol jednoducho neopakovateľný zážitok, ktorý vo mne bude ešte dlho znieť.
Beriem, keď sa po dosiahnutí statusu Dôchodca človek neprilepí na priedomie s bulvárom pod pazuchou a antidepresívami v čaji, ale takéto zbesilosti v tak vysokom veku som asi nečakala. Je fajn sa združovať v kluboch, lepiť lietadielka, štrikovať, spievať v miestnom spevokole, brať vnúčence na výlety...
Ale aká paráda to musí byť, keď je váš dedo saxafónový mág? Na týchto pánoch skrátka obdivujem to, že nielen, že robia hudbu vo veku, kedy by bez hanby mohli chodiť na dychovkové koncerty ako čulé publikum, ale tá ich hudba nepotrebuje absolútne žiaden súcit v podobe nálepky „s ohľadom na vek nie sú zlí“.

A krásne je na ich tvárach vidieť, keď si to počas aplauzu pomyslia aj sami.

Mládenci a slečna, páčite sa.


powered by Lea Žáry


Ohodnoťte:
0%

Hodnotené 22 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS