euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Muzikantské ´rybárčenie´Juraja Grigláka...

 

V "civile" skôr nenápadný, no na pódiu neprehliadnuteľný....

Jeho excelentná hráčska technika a priam zabijácke groovy dokážu publikum ´vykopnúť´zo sedadiel. Rovnako dobre sa cíti v jazzových, i funkových vodách, v big bande i filharmónii... Na svojom konte ma spoluprácu prakticky s kompletnou domácou muzikantskou špičkou, no i s hviezdami zo zahraničia. Niektorí z vás možno majú v pamäti toho mladíka, ktorého hráčske umenie počas jam session v rámci Bratislavských jazzových dní v roku 1985 pochválil aj sám veľký Stanley Clarke... Zahral si však i so Stevie Wonderom, či dokonca Lucianom Pavarottim.

Basgitarista a hráč na kontrabas Juraj Griglák patrí medzi domácu muzikantskú extratriedu, s dobrým renomé siahanúcim až za hranice republiky. Recenzia na jeho sólový album Bass Friends spred štyroch rokov (a je potrebné poznamenať, že veľmi pozitívna) sa objavila aj na stránkach prestížneho amerického časopisu Bass Player...

V rámci druhého dňa aktuálneho ročníka festivalu Jazz For Sale sa v košickom divadle Thália predstavil so svojim novým projektom, v rámci ktorého spojil svoje sily s mladou, talentovanou flautistkou Sisou Michalidesovou (Sisa´s Food, Len tak, Daily Jazz, Equinox, 3+1), klávesákom Petrom Preložníkom a bubeníkom Marekom Rusekom. Kvarteto ponúklo košickému publiku v rámci svojho hodinového bloku ako autorské skladby zo Sisinho pera, žánrovo sa pohybujúcich niekde na rozhraní fussion, jazzu a funku, ako aj niekoľko prevzatých skladieb.

Krátko po vystúpení sme s Jurajom Griglákom uskutočnili nasledujúci rozhovor.

Pochádzaš z muzikantskej rodiny, takže k hudbe si mal blízko prakticky už od detstva. Napriek tomu, pociťoval si z ich strany nejaký tlak, aby si sa jej neskôr začal venovať aj aktívne, alebo to bolo výsledkom tvojej slobodnej vôle?

„Začalo to klasicky – impulzmi od kamarátov. Jeden kamarát začal počúvať The Beatles, tak som ich začal počúvať spolu s ním. Mal so vtedy, tuším, desať rokov a populárna hudba ma dosť lákala. Rodičia chceli, aby som nadobudol nejaké hudobné vzdelanie, tak ma prihlásili na klavír. To ma ale príliš nebavilo, takže ma trocha trápili. Bol to však, povedal by som, taký zdravý tlak. Pravda ale je, že ak by to bolo na mne, tak by som na klasickú výučbu nechodil. Pop music ma lákala oveľa viac. Neskôr mi rodičia kúpili pod stromček gitaru. Otec mi na nej ukázal pár základných akordov, ktoré mi v tom období stačili na to, aby som bol schopný zahrať takmer každú pesničku. Neskôr som ale začal poškuľovať po bicích, tak mi teda otec odniekiaľ zohnal takú jednoduchú súpravu – kopák, malý bubon, činel... Prvú kapelu sme s kamarátmi založili niekedy v piatej triede na základnej škole.„

Na bratislavskom Konzervatóriu si sa však nakoniec rozhodol študovať kontrabas...

„Na to mal takisto vplyv môj otec. Ako člen symfonického orchestra mal vo veciach prehľad, takže mi odporučil práve kontrabas. Vraj sa človek pri ňom veľmi nezoderie...“

Aké boli tvoje vzory?

„I keď sa stále venujem aj kontrabasu, mojim prvoradým nástrojom a veľkou láskou je basgitara. V tomto smere som ešte ako pätnásťročný dosť ´ulietaval´ na Return To Forever, Stanleymu Clarkovi. Neskôr sa mi dostal do ruky album Jaca Pastoriusa, z ktorého som bol úplne hotový. Som šťastný, že to takto ´vypálilo´a ja som sa už v mladom veku dostal prakticky k tomu najlepšiemu. Neskôr, v niekedy v rokoch 1982-83, keď som hral vo funkovej kapele s názvom Tamis bol pre mňa veľkým vzorom Mark King a jeho slapová technika.Tá ma vtedy naozaj dosť ovplyvnila. Jeho basové linky sú veľmi vkusné a prehľadné, takže sa podľa nich dobre učí. Ďalšími vzormi boli napríklad Alain Carron z Uzebu, Marcus Miller... Victor Wooten ma síce po muzikantskej stránke príliš neberie, ale po stránke technickej je to šialenec. Ako vravím, pre mňa bolo vždy dôležité nechať sa ovplyvňovať tými najlepšími hráčmi na zemeguli.“

Zaujal ťa aj niekto mladšej generácie? Aký je tvoj názor povedzme na hráčov ako Flea z Red Hot Chilli Peppers a podobne?

„Mám doma jeho video školu. Je to fajn, ale keď si vypočujem povedzme Marcusa Millera – to je úplne iná trieda. “

Sadneš si ešte občas za biciu súpravu?

„Iba sem tam, v rámci jam session.“

Skúsenosť s bicími však pre teba musela byť v rámci kontrabasu, respektíve basgitary určite veľmi užitočná...

„Podľa môjho názoru by mali byť bicie povinné pre každého muzikanta. Tak, ako je na Konzervatóriu povinný klavír, tak ja by som k tomu pridal ešte aj bicie.“

Neuvažoval si po skončení VŠMU pokračovať v štúdiu povedzme aj v zahraničí?

„Prakticky hneď po skončení Konzervatória som sa oženil, takže už by to pre mňa nebolo také jednoduché... „

Tvoje muzikantské aktivity sú žánrovo prakticky neobmedzené. Si aktívny ako v oblasti vážnej hudby, tak jazzu, ba dokonca i pop music...

„Akurát folklór som ešte nevyskúšal...“

A neláka ťa?

„Nikdy som nedostal žiaden impulz, respektíve som sa nestretol s nikým, kto by ma pritiahol k tomuto žánru. Najnovšie s ním však predsa len trocha koketujem. Hrám totiž v takej kapele s názvom Acoustic Colours - spolu so Stanom Palúchom, Michalom Vavrom a Ajdžim Szabom, ktorej produkcia je dosť ovplyvnená slovenským folklórom.“

Kedysi si sa v jednom z rozhovorov vyjadril, že tvojmu srdcu je najbližšia jazzová atmosféra a funkové groovy, čo sa úspešne darí spájať v rámci projektu BassFriends...

„Áno, to je pravda. Jazzovú harmóniu mám skutočne veľmi rád. Keď sa k nej pridajú správne ´rajcovné´, dômyselné basové groovy, to je naozaj paráda.“

Aký bude ďalší osud tohto projektu, ktorý veľmi dobre zarezonoval ako u poslucháčov, tak i kritiky?

„Momentálne to vyzerá tak, ako by som to celé rozpustil, no nie je to tak. Keďže sa v ňom zišli profesionálni hudobníci, domáca prvá liga, z ktorých každý má množstvo vlastných aktivít, momentálne im na Bass Friends neostáva voľný čas. Najnovšie teda rozmýšľam nad tým, že by som to uberal iným smerom a oslovil mladých, menej zaneprázdnených hudobníkov a vyskúšal tú muziku hrať s nimi.“

Zostáva ti vôbec popri všetkých tých aktivitách v rámci muziky ešte nejaký čas aj na plnohodnotný súkromný život?

„Až také zlé to zase nie je, ostáva mi dostatok času aj pre moju rodinu. Hlavný džob mám v Slovenskej filharmónii, kde je ten pracovný čas celkom v pohode. Skúšky sú každý deň tak štyri hodiny... Čo sa týka aktivít popri tom, nedá sa povedať, že by som hrával nejako veľmi často, mám akurát, ako sa vraví, ´nahodených veľa udíc´. Priebežne vždy nejaká zaberie, no nedá sa povedať, že by tie ryby brali zase nejako extra dobre.“

Nepohrával si sa už s myšlienkou rozbehnúť nejaký dlhodobejší projekt?

„Ale áno, už som na tým rozmýšľal a veľmi by som to chcel, mať kapelu, s ktorou by som systematicky cvičil.“

Avšak na to, aby ten projekt mohol mať nejakú budúcnosť, aby si sa mu mohol intenzívnejšie venovať, by zrejme muselo ísť o muziku zaujímavú aj z komerčného hľadiska...

„Momentálne pripravujem nejaké skladby, ktoré by sa eventuálne mohli objaviť na nejakom budúcom cédečku a o ktorých si myslím, že sa budú páčiť a budú ´hrateľné´ aj v rádiách. Určite to však nejde na úkor kvality, to v žiadnom prípade. Myslím si, že nie je nič zlé na tom, keď poctivý muzikant urobí skladby aj takéhoto ľahšieho charakteru, má na to dobrý kód tak, že tá muzika môže osloviť aj širšie vrstvy poslucháčov.“

Je priam ťažko spočítať to množstvo projektov, spevákov, skupín, ktorým si hosťoval pri nakrúcaní ich albumov. Nájde sa však nejaký z domácich titulov, v súvislosti s ktorým by ti bolo ľúto, že si sa jeho príprav nezúčastnil?

„Ťažko povedať. Nad takým niečím som sa ešte nikdy nezamýšľal.“

Čím práca vo filharmónii obohacuje tvoj muzikantský život?

„Tá práca mi dáva v prvom rade veľa kvalitných impulzov. Hráme diela špičkových skladateľov – klasických, romantických, impresionistických, moderných... Skrátka kvalitnú hudbu, ktorá ma vo viacerých smeroch dosť ovplyvňuje. Nehovoriac o tom, že pre kontrabas sú tam neraz technicky veľmi náročné party, takže musím dosť cvičiť, čo ma tým pádom udržiava v dobrej hráčskej kondícii. Okrem toho sa tam každý týždeň mení repertoár, takže som prinútený čítať pomerne veľké množstvo nôt, čo je pre mňa zase výhodou keď hrám napríklad s Big Bandom.“

Tvoj pamätný jam so Stanleyom Clarkom na Bratislavských jazzových dňoch v 1985-om je pomerne známou záležitosťou. Ako sa ti však podarilo zajamovať si so Stevie Wonderom?

„To bolo po jeho niekdajšom koncerte v Bratislave, tuším v roku 1987. Chcel, aby v hoteli Fórum, kde bol ubytovaný zahrala nejaká slovenská kapela. Hral som tam vtedy s kapelou Stoptime, s Matúšom Jakabčicom, dole v kaviarni. Postupne tam začali prichádzať muzikanti z jeho kapely a začali za nástrojmi striedať našich, až som sa nakoniec pódiu ocitol s Wonderovou kapelou sám. Nakoniec tam došiel i Stevie s tým, že si niečo zahrá... Pravdu povediac, už som tam vtedy ani nechcel byť, nemal som ani noty, nič a nechcel som sa tam strápniť. Ich basák sa však niekde zdržal, tak som si s ním nakoniec zahral jednu vec len tak podľa ucha.“

Spomenul si Matúša Jakabčica, tvojho dlhoročného kamaráta a spoluhráča... Jeho aktivity sa v súčasnosti ´točia´aj okolo formácie ASK Quartet, v ktorej pôsobí po boku rakúskych hudobníkov a ktorá v rámci svojej produkcie v hojnej miere využíva elektroniku. Aký je tvoj vzťah ku samplom, loopom a elektronike vôbec?

„Ja som ten typ, ktorý pláva v akejkoľvek vode, do ktorej ho hodia. Do týchto vôd ma však zatiaľ nikto nehodil. Som však otvorený všetkým novým a kvalitným impulzom.“

Vystúpenie tria Krajňák-Griglák-Valihora zaznamenalo na uplynulých Bratislavských jazzových dňoch veľmi pozitívne ohlasy. Zrejme aj v tomto prípade, vzhľadom na Martinove aktivity v zahraničí, išlo vyslovene iba o príležitostnú záležitosť... 

„Takéto koncerty majú svoj význam. Často pri nich nich vznikajú momenty, ktoré rozhodne stroja za to. S Martinom hrám pomerne často, v spoločnej kapele s Ronom Affifom. Pre mňa je to jednoznačne bubeník číslo jeden. Keď som teda dostal ponuku poskladať na festival nejakú kapelu, ako prvého som oslovil práve jeho. Chcel som dať dohromady trio, ktoré by popri mne a Martinovi tvoril ešte nejaký skutočne ohnivý hráč. V tejto súvislosti sa mi zdal dobrý práve Ondro Krajňák. Som rád, že to medzi ľuďmi zafungovalo. Problém je presne v tom, že chlapci majú toľko vlastných aktivít, že na nejakú systematickú robotu zatiaľ jednoducho neostáva čas. Mám pocit, že som dozrel do veku, keď mám chuť založiť kapelu, s ktorou by som mohol práve systematicky pracovať, pravidelne skúšať, koncertovať. V tomto ohľade sú pre mňa motiváciou Bratislava Hot Serenaders Ďura Bartoša. Nemá tam síce žiadnych špičkových jazzových hráčov, no práve systematickou prácou to s nimi dotiahol na veľmi vysokú úroveň. Tá kapela hrá jednoducho fantasticky. Dotiahol to určite ďalej, ako keby tam mal profesionálov, ktorí by sa boli schopní zísť iba raz za čas.“ 

Možno v tomto zmysle vnímať váš projekt s flautistkou Sisou Michalidesovou? To, čo ste ponúkli bola kvalitne zahraná, no na druhej strane aj dosť ´prístupná´ muzika...

„Áno, práve nad tým momentálne dosť intenzívne uvažujeme. Skúšam, či by cesta viedla práve tadiaľto. Mám v počítači asi osem skladieb, sú to také demosnímky, na ktorých som pracoval v uplynulých troch-štyroch rokov a ktoré my som s touto kapelou chcel začať hrávať. Uvidím, ako nám to pôjde. Inak chcem pokračovať vo vyšliapaných koľajách – filharmónia, Big Band Gustava Broma, Matúš Jakabčic Kvartet, štúdiové práce... Mimochodom, práve prácu v štúdiu mám veľmi rád. Človek sa pri nej dosť naučí, môže počas nej pracovať ako s kvalitou zvuku, tak i tónu. Na tú skladieb obzvlášť veľký dôraz. Takisto rád skúšam nové nástroje, aparatúru a tak.“

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
0%

Hodnotené 23 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS