euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Mika Vainio - mimozemstan na vylete v krajine vecneho ladu

 

Ešte v neskorých osemdesiatych rokoch ako členovia skupiny Ultra 3 zvykli robiť performance pozostávajúce z konštantného nízkofrekvečného šumu, 125 decibelov a 10 hodín.

Mimozemšťan na výlete v zemi večného ľadu

Existujú miesta strhujúco nádherné, miesta na ktorých sa človek cíti celkom prirodzene doma, miesta ktoré nosí v sebe každý z nás a ich krása vypĺňa priestory, ktorým sa človek rozhoduje zveriť odtlačok svojho bytia. Obrovské plochy zasnežených krajín, divá zver, jaskyne v ktorých horia ohne a znejú bubny. Ticho, ktoré náhle prehluší lavína jastrabieho volania. Jediné čo ostane je mohutný pulz jeho krídel nesúcich myseľ pútnika a všetko je dokonale statické. Obraz sa zhmotňuje v stroji. Elektický prúd prechádza cievkami a vytvára pulzácie, kryštalicky bujnejúce zhluky matematických informácii, ktoré sa voľne šíria vzduchom v podobe vlnobitia kmitajúcich molekúl. Tu kdesi sa stráca hranica medzi objektívnym a subjektívnym. Poslucháč je v tejto chvíli intenzívne vystavený celkom inému vzorcu vnímania, než tomu na ktorom je vystavaná jeho každodenná myseľ. Nasleduje intenzívny a čistý zážitok.

       
Ťažké je písať o hudbe a ešte ťažšie je písať o hudbe, ktorá slúži len ako médium na vyobrazenie niečoho, ďaleko presahujúceho mieru vyjadriteľnosti v nedokonalej stavbe jazyka. Hudba je jedeným z mála javov, ktoré majú vlastnosť neobmedzene manipulovať s mysľou svojho poslucháča. Len málo interpretov si však dokáže uvedomujú význam a hĺbku neohraničiteľnosti možností ľudského vnímania a prežívania a dokáže kreatívne narušiť konvencie myslenia, aby mohlo ostať odhalené niečo... hlboké a ľudské. Dostávame sa do bodu kde sa spája matematika a mystika. Na obrazovke beží osciloskop. Z pozadia sa vynára poostava istého zádumčivého Fína s nápadnými mrožími fúzami. Mika Vainio spomínanú neohraničiteľnosť hudby ako prenosového média využíva s presnosťou chirurga, ktorému na operačnom stole ležia zhluky oscilátorov, káblov a podivných, ručne zhotovených krabičiek. Pri počúvaní jeho tvorby sa akosi neviete zbaviť dojmu, že napriek tomu, že sa jedná o záležitosti čisto abstraktného charakteru, jej podstata je vám akosi naturálne blízka, akoby kopírovala prirodzený rytmus vášho tela. Matematika je v tomto prípade vyobrazná pomocou špirály oscilačnej cievky, elektrickým prúdom poháňanej rotácie pretransformovanej do zvukovej línie. Mystika spočíva v zliatí protikladov. Umelo syntetizovaný zvuk je dokonale organický, minimalistická forma obsahujúca častokrát len jedinú frekvenciu je z akéhosi tajomného dôvodu vnímaná ako kompozícia a drvivá väčšina strihov, či prechodov sa nachádza na mieste, kde by podľa logickej štruktúry vonkoncom nemali byť v ostrom protismere k prísne matematickej pulzácii a náhlym zmenám kontrastu. Vyznať sa v tejto na prvý pohľlad celkom jednoduchej hudbe nieje vonkoncom ľahké. Zvukové obrazy Miku Vainia pôsobia neuveriteľne ucelene a usporiadane a akýmsi zvláštnym, uhrančivým dojmom pripomínajú pokojnú hladinu studeného horského jazera, z ktorej sála nevysvetliteľná potreba dotýkať sa jej. Konkrétne pomenovania bohužiaľ v tomto prípade ťažko zlyhávajú a akademické termíny sú príliš vulgárne na použitie. Čo si má však čitateľ myslieť? Predstvte si mimozemšťana, ktorý je na výlete na Zemi a posiela tie najbanálnejšie vyobrazenia pozemského života naspäť ľuďom, miesto do svojej materskej lode. Pozemšťania sú smozrejme zmätení a nekludní. Rozprestiera sa pred nimi fyzická štruktúra ticha.

Tvorba Miku Vainia by sa dala zhrnúť do viacerých vzájomne poprepájaných celkov.  Komerčne je zrejme najznámejší ako polovica slávneho fínskeho elektro-rockového dua Pan Sonic, o ktorom vplyve a význame pre svetovú elektronickú scénu by sa dali popísať skutočne dlhé state. Už oniečo menej je známy ako tvorca technom ovplyvnenej elektoniky pod pseudonymom Ø a širokej verejnosti je asi najmenej známy ako autor početných zvukových inštalácií používajúci meno Onko. Z posledne menovaných prác stoja rozhodne za zmienku napr. inštalácia z roku 1998 v rámci výstavy škandinávskeho umenia v Paríži, keď Mika použil videoklipy Bjork skĺbené s prácami Jeremmyho Dellera, alebo loopujúce sa slučky „2*540kHz“ z Bruselskej galérie vytvárajúce v miestnosti sugestívne prostedie pre zvukovú turistiku. Od roku 2000, kedy vyšiel jeho prvý sólový album Kajo (v preklade „žiara“) vydaný na labeli Touch records pod jeho vlastným menom sú sonické obrazy podstatnou časťou jeho záujmu. Odzrkadľuje sa tu hlboká znalosť pôsobenia zvuku na telo a myseľ pretavená do opantávajúcej podmanivosti každého detailu, čatokrát celkom lineárnej štruktúry. Zvukomalebné obrazy hlboko introvertného charaktreu, ktorými zaplvuje poslucháča vytvárajú silnú psychickú ilúziu v tvare dokonale priehľadnej formy, keď konečný rozmer je daný len dispozíciami nášho vnímania. O to prekvapivejšie preto vyznieva, keď Mika hovorí o svojich hudobných začiatkoch a vplyvoch.

„V ranných deväťdesiatych rokoch sme boli veľmi zaujatí industriálnou hudbou ako Throbbing Gristle, Einsturzende Neubauten a Suicide. Čoskoro sa však naše hudobné cítenie otočilo k reggae, hip hopu a experimentálnej hudbe. Keď začal Acid House, malo to na nás neskutočne silný vplyv, ale túto scénu sme nenasledovali.“
 
Ak by niekmomu vymenovanie určitých žánrov prišlo nevysvetliteľne scestné, stačí si pustiť v podstate ľubovoľný album, ktorý urobil Mika spolu s Ilpom Väisänenom ako Pan Sonic a pomerne rýchlo sa dostaví pochopenie v podobe nezmazateľnej línie vinúcej sa až do jeho sólovej tvorby. Každý z vymenovaných žánrov je poňatý natoľko svojrázne, že ich prípadné hľadanie sa často mení na úsmevné putovanie za mesiacom na horizonte. Od dôb staroveku sa traduje, že dokonalosť musí vždy ponímať celok, pretože inak sa stáva len prádzdnym pojmom. V hudbe Miku Vainia platí toto pravidlo dvojnásobne už len preto, že spomínaná žánrovosť nieje vonkoncom prvoplánová, ako býva častým pravidlom u rôznych „multižánrových interpretov“. Nachádzame originál, ktorému opäť len v intenciách jazyka máme nutkanie vymyslieť meno. Pri počúvaní Mikových albumov sú odkazy síce oveľa jemnejšieho charakteru než u Pan Sonic, no ich pulzujúca prítomnoosť akoby kdesi v pozadí  vytvárala určitú časť z obdivuhodnej zrozumiteľnosti tejto hudby. Ak sa presunieme do doby Vainiových hudobných začiatkov, do doby niekde okolo roku 1981, poodhalí sa tajomstvo podivnej žánrovej metamorfózy o čosi viac.
       Trocha hudobnej histórie predsa nikdy nieje na škodu. Mika začínal ako bubeník kapely hrajúcej coververzie hlavne od Talking Heads a iných New vawových kapiel, v ktorej pôsobil relatívne dlho, kým zhruba v druhej polovici osemdesiatych rokov nezakladá industriálnu kapelu podnázvom Gagarin Combinatic s ktorou vydáva svoje prvé veci. Nasleduje kapela hrajúca podľa jeho slov niečo ako noise-rock, z ktorej je však Vainio ako „skutočne zlý bubeník“ čoskoro vyhodený. Nevzdáva sa, kupuje si bicí automat a na samom začiatku deväťdesiatych rokov sa v rámci umeleckej skupiny Ultra 3 spoznáva s Ilpom Väisänenom...
          Kapela, v tej dobe ešte pod názvom Panasonic vydáva svoj prvý album v roku 1994 na labeli Blast First. Nasleduje spor so známym (v trochu inom zmysle) elektronickým gigantom a zmena názvu kapely. Interpreti sa z rodného fínska sťahujú do Madridu, neskôr Londýna, potom znova do Madridu a Mika neskôr na dlhšie obdobie zapúšťa svoje korene v Berlíne. Dejú sa pozoruhodné veci. Pan Sonic vystupuje v autoparku v Londýnskom East Ende s opancierovaným policajným autom, za „bežných“ okolností používajúcim sa ako sonická zbraň na rozháňanie nepokojov. Názov Audio Weapons Armored Car System, alebo Advanced Acoustic Armaments sound system vypovedá o mnohom:) Na festivale Ars Electronica v Linzi hrajú zas vo vlaku obiehajúcom okolo industriálnej oblasti mesta a zhruba o rok neskôr sa nechajú spolu s Davidom Crawfordom a Hayley Newmanom zavrieť od desiatej do šiestej hodiny večernej v betónovom bunkri v Bakensfielde. Pozvaní hostia dostávajú špeciálne pripojenia priamo do výstupu z ktorého hrajú hudobníci počas tohoto celkom dlhého koncertu. Takýto druh experimentu však pre Miku a Ilpa nieje v podstate ničím novým. Ešte v neskorých osemdesiatych rokoch ako členovia skupiny Ultra 3 zvykli robiť performance pozostávajúce z konštantného nízkofrekvečného šumu, 125 decibelov a 10 hodín. Okrem toho hrajú samozrejme na najrôznejších fetivaloch a koncertných turné po celom svete a vydávajú celú radu rôznych kolaboratívnych projektov Masonnom, Merzbowom a Kenji Hainom počínajúc a Luisom Vegom zo Suicide,  Alexandrom Hackem z Einsturtzende Neubauten, Jimmim Tenorom, Barrym Adamsonom, či povedzme Charlemagne Palestinom končiac. Pre túto kapitolu je ešte na mieste spomenúť tretieho člena kapely Samiho Sala, ktorý v nej pôsobil v rokoch 94-96 a štvrtého člena Jariho Lehtinena, ktorý bude nesmierne dôležitý pre kapitolu nasledujúcu.

Mika Vainio už dlhé roky púta pozornosť nielen svojou hudobnou tvorbou, ale aj neobvyklým vybavením, ktoré používa. Ak som na začiatku hovoril o jedinej a jednoduchej frekvencii, možno som trochu klamal. Napriek tomu, že Mika nikdy nebol fanúšikom moderných počítačových technológií, svoj zvuk preháňa komplikovanou zostavou čisto analógových krabičiek, ktorých výrobu má na starosti práve Jari Lehtinen. Mika popisuje svoj equipment: „Máme syntetizér, ktorý je jednou veľkou krabicou s dvanástimi oscilátormi; môžete ich vzájomne poprepájať a spoločne modulovať. Tiež máme malý syntetizér, ktorý je vyrobený zo starého písacieho stroja – voláme ho „Písací stroj“. Máme pár bicích modulov na výrobu rytmických zvukov, ktoré používame s 808. Jari Lehtinen nám však stavia veľký syntetizér, ktorý bude mať osem oscilátorov a prepajaci panel, aký mali syntetizátory z neskorých šesťdesiatych a skorých sedemdesiatych rokov.“ Popri tomto by bola vyslovená škoda nespomenúť šesť metrov dlhú infrasonickú tubu pod názvom John Holmes, ale aj sympatický sequencer MPC2000. Zostavu dopĺňajú rôzne samplere a ďalej nemenované elektronické haraburdie. Pri koncertoch či už Pan Soníc, alebo sólovo Miku Vainia dominuje neobvyklá projekcia, ktorej základ tvorí jednoduchá línia osciloskopu, meniaca sa presne podľa toho, čo v danom momente vychádza z nástrojov. Dlhá línia tvorí akoby nekonečné kilometre zvuku. Rozdiel pri sólovom vystúpení oproti Pan Sonicu je v priblížení. Keď hrá Mika sám, je línia oveľa bližšie a tak môžeme pozorovať jemnejšie zvukové nuansy. Myslím, že tento jednoduchý obraz je nadovšetko výstižný. Línia osciloskopu sa odvíja neustále ďalej a ďalej v nekonečnej škále variácií opakovaní. Nasleduje zarážajúce spojenie o kráse ukrytej v jednoduchosti...  Ďalej sa obraz už len rozplýva.

„Neexistuje pre nás žiadna teória. Nemáme žiadny plán. Len robíme hudbu.“













Ohodnoťte:
7%

Hodnotené 34 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS