euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Martin Valihora: "Mojou vášňou je groove...

 

...

Po necelom roku od úspešného vystúpenia v priestoroch archeologického komplexu Dolná brána sa v metropole východu včera opäť predstavila trojica špičkových hudobníkov, združená do formácie Ron Affif Trio. Rešpektovaného amerického jazzového gitaristu Rona Affifa (synovca gitaristu Rona Anthonyho, ktorý hrával s Georgeom Shearingom a Frankom Sinatrom pozn.red.) a dvoch slovenských hudobníkov svetovej úrovne – kontrabasistu Juraja Grigláka a bubeníka Martina Valihoru tentoraz privítalo zhruba do troch štvrtín zaplnené hľadisko divadla Thália, ktorého pódium je pre posledných dvoch menovaných miestom už priam domovským (vzhľadom na počet koncertov, ktorý tu obaja v poslednom období odohrali). Aj napriek tomu, že po predchádzajúcom vystúpení v Banskej Bystrici si páni veľmi nepospali a priamo ´trielili´do Košíc, únava ich vystúpenie nepoznačila, práve naopak. Hrali s chuťou a plným nasadením a svoj košický set, ak rátam aj publikom vyžiadané prídavky, natiahli na takmer dve a pol hodiny! 

Produkcia tria vychádza z jazzových koreňov s presahmi do spektra rôznych iných žánrov akými sú napríklad rock, decentne funk, v dvoch skladbách dokonca znel rytmus (tuším) samby... Repertoár tvorili prevažne skladby z autorskej dielne Rona Affifa, plus zopár jazzových štandardov medzi nimi napríklad „Windows“ od Chicka Coreu , skladba, ktorou košický koncert odštartovali. Myslím, že nemá význam nejako podrobnejšie sa rozpisovať o tom, že sme boli svedkami vystúpenia trojice talentovaných hudobníkov, z ktorých každého možno v rámci jeho nástroja označiť za špičku svetového kalibru. Ako celku im to šliapalo na výbornú, čo je vzhľadom na to, že v priebehu nadchádzajúceho víkendu má formácia v pláne nakrúcanie albumu určite dôležitejšia informácia. Snáď jediné, čo mne osobne na včerajšom vystúpení trocha vadilo, bola zvuková jednotvárnosť ich produkcie. Affif, ktorý ako líder formácie výraznou mierou definuje jej tvár totiž uprednostňuje čistý gitarový zvuk, bez využitia efektu, takže po tých dvoch hodinkách sa už kompozície začínali po tejto stránke do seba trocha ´zlievať´ a publikum (súdiac podľa toho, čo som zaregistroval vo svojom najbližšom okolí) uspávať. Priaznivci zvuku klasickej jazzovej gitary si však určite prišli na svoje. Affifovi okrem inštrumentálnej zručnosti nemožno uprieť schopnosť skomponovať melodicky i harmonicky zaujímavé hudobné nápady, ktoré skvelo zohraná rytmická sekcia Griglák / Valihora neraz ošperkovala veľmi zaujímavými rytmickými zvratmi, z ktorých nejeden bol. myslím, výsledkom spontánnej improvizácie. K uvoľneniu atmosféry nesporne prispeli aj rôzne ´fóriky´ hudobníkov počas ich sólových blokov, za ktoré právom zožínal najsilnejšie ovácie publika práve Martin Valihora. Aj napriek tej dĺžke išlo, myslím, o veľmi vydarené vystúpenie. Som zvedavý na cédečko! O to viac, že album sa vraj má od toho, čo včera páni v Thálii ponúkli trocha líšiť. No, nechajme sa prekvapiť...

Krátko po zvukovej skúške sme vyspovedali, miláčika košického publika, permanentne vyťaženého svetobežníka 
Martina Valihoru.

Ron Affif Trio absolvuje v priebehu tohto víkendu recording session pre vydavateľstvo Hevhetia. S akými očakávaniami sa púšťaš do nakrúcania svojho prvého albumu s Ronom?

„Lídrom projektu je gitarista Ron Affif, ktorý má za sebou bohaté hráčske skúsenosti, hráva s absolútnou jazzovou špičkou a vie veľa o hudbe, ktorú hráme. Áno, pôjde o naše prvé spoločné cédečko. Ten nápad sa zrodil počas jednej z našich minulých zastávok v Košiciach. Keďže Jano (Sudzina – šéf vydavateľstva Hevhetia pozn.red.) sa ako jeden z mála ľudí zaujíma aj o takéto menšinové hudobné žánre, teda muziku, ktorá má určitú hodnotu, ponúkol som mu, že by tu bola možnosť nakrútiť v tejto zostave album, či by to bol ochotný vydať. Pre nás je to nesporne veľmi zaujímavá záležitosť, pretože by sme do budúcnosti veľmi radi rozšírili pole našej pôsobnosti aj o krajiny strednej Európy. Pochopiteľne, všetko sa odvíja od toho, či sa ten produkt naozaj vydarí. Zatiaľ by som to teda radšej nechal v tej rovine, že ideme skúšať, čo z tejto session vlastne vzíde. Nikdy sme spolu v štúdiu neboli, toto je naše v poradí tretie turné... Hranie naživo je úplne iné ako práca v štúdiu, takže sa sami necháme prekvapiť. To, aby trio malo konzistentnú, ucelenú podobu, svoj zvuk a špecifický tok energie tak, aby bolo pripravené na nakrúcanie cédečka si vyžaduje skutočne veľa práce, koncentrácie a zameranie sa už aj na konkrétne veci, nie iba na príležitostné hranie. Toto turné, týchto sedem koncertov je vlastne taká predpríprava na samotné nakrúcanie. Uvidíme, aký bude mať ta nahrávka zvuk, podľa toho potom posúdime, či je to zrelé na vydanie. V každom prípade chceme v tejto zostave spolupracovať aj do budúcnosti.“

Ďuro Griglák si pred chvíľou odskočil na hotel pre minidisk. Znamená to, že nejaké nahrávky realizujete už aj počas tohto turné?

„To si nahrávame vyslovene iba pre vlastnú potrebu. Jednak na pamiatku a jednak kvôli určitej spätnej reflexii. Aby sme vedeli, či to, čo robíme je v poriadku, poprípade aby sme ´vyčistili´ veci, ktoré tam mať nechceme, či naopak, nejaké veci dotvorili tak, aby to celé znelo ako má.“

Čo ti vlastne dáva, v rámci toho pestrého spektra tvojich hráčskych aktivít, spolupráca s Ronom? Mám teraz na mysli predovšetkým hráčsku stránku...

„Veľmi veľa. Úplne najviac. Ron hrá s hudobníkmi - bubeníkmi, ktorí vo svojom umení došli naozaj veľmi ďaleko a ktorí sú mojou veľkou inšpiráciou a nepriamo vlastne i mentormi. Či už ide u hudobníkov z mladšej, alebo staršej generácie, všetko sú to v rámci svojich nástrojov špičky. Vždy keď počúvam ich hru viem, že takto to má vyzerať, že o tom to celé vlastne je... Spolupráca s Ronom ma však neobohacuje iba po muzikantskej, ale i ľudskej, či, povedal by som, i duchovnej stránke. Ron prosto hrá krásne a je úžasné byť s ním na jednom pódiu. Je to pre mňa vážne neuveriteľná škola. Vďaka hraniu s ním sa stále zdokonaľujem v tomto hudobnom jazyku, ktorým je jazz. Hľadám si v tom svoj vlastný zvuk, snažím sa do hudby pridávať svoju vlastnú originalitu, ovplyvnenú tým, odkiaľ pochádzam. To všetko potom pretavujem do nášho spoločného jazyka tak, aby sme si na pódiu dokonale rozumeli. Samozrejme, najdôležitejšie je ale byť vždy sám sebou.“

Chceš povedať, že hranie s Ronom ti dáva z muzikantského hľadiska viac, ako povedzme spolupráca s Hiromi? Alebo to vnímaš ako rovnako cenné skúsenosti, akurát na iných hudobných leveloch..?

„Hranie s Hiromi by som nenazval iným levelom, skôr iným spôsobom vyjadrovania. Ron i Hiromi sú špičkoví hudobníci, veľmi talentovaní ľudia. Hiromi má však za sebou úplne iný background.“

Ak by si to mal nejako porovnať...

„Ťažko povedať... Je to asi taký rozdiel, ako keď diriguješ big band a na druhej strane Šostakoviča. Hiromi vychádza z klasiky, ktorú mixuje s inými žánrami. V jej tvorbe sa odrážajú ako vplyvy klasického, tak moderného jazzu, latiny, či fussion, čo jej dodáva punc osobitosti. Ron naopak vychádza z jazzovej tradície, do ktorej pridáva svoj vlastný jazyk, vlastný spôsob vyjadrovania. Obe spolupráce ma po všetkých stránkach veľmi obohacujú. Muzika ma veľmi baví, takže najradšej by som hral s troma, štyrmi, či trebárs i piatimi rôznymi kapelami...“

To sa ale v tvojom prípade do určitej miery aj deje...

„Áno - do určitej miery, ale nedá sa tak fungovať na sto percent. Hranie s takými lídrami ako Hiromi, v takom rozmere, ako hrám ja, zaberie naozaj veľmi veľa času. Pokiaľ chcem byť ´full time´, nemôžem si dovoliť vynechávať koncerty. Samozrejme, občas sa stane, že za mňa musí niekto zaskočiť. Napríklad aj teraz za mňa na dvoch koncertoch zaskakuje Kendrick Scott – môj spolužiak z Berklee, ktorý hráva napríklad s Terence Blanchardom a ďalšími vynikajúcimi hudobníkmi. Naskúšanie programu s Hiromi – to nie je hranie štandardov. ´Zlepiť´dva koncerty stojí veľa času a energie. Samozrejme pokiaľ tam nehrá starý bubeník – Dave DiCenso, ktorý ten repertoár dobre pozná. Jej repertoár sa stále vyvíja, čiže ak je potrebné nájsť nejaký záskok, je s novým členom je nevyhnutné absolvovať sériu skúšok, čo opäť zaberie dosť času. Snažím sa vtesnať do každej voľnej ´skulinky´ nejaký projekt. Predovšetkým taký, v rámci ktorého si môžem zahrať s Ďurom Griglákom, s ktorým si veľmi dobre rozumieme po hudobnej, i ľudskej stránke. Takisto sa snažím, hrať s Waking Vision Triom i ďalšími projektami...“

Práve na tie som sa chcel opýtať. Waking Vision Trio, Dan Brantigan Quartet, Secret Sound Nation, plus si zaangažovaný do viacerých domácich projektov... Máš toho naozaj dosť.

„Secret Sound Nation som odsunul trocha nabok, to je pravda. Nedá sa však robiť všetko naraz. Radi by sme si však spolu zahrali rovnako, ako i s Danom ale ako vravím, toho času je málo. Vyhovovalo by mi, aby jeden rok mal tri roky (smiech). To by som to potom stíhal všetko.“

Podľa akého kľúča si vyberáš prioritné projekty. Spomenuli sme už, že v poslednom období si bol aktívny aj v rámci domácej scény...

„Všetko to boli vyslovene iba príležitostné projekty. Absolútnou prioritou je pre mňa Hiromi. Ak s ňou chcem hrať ´full time´, jednoducho jej musím dávať prednosť. Samozrejme, ona mi dáva priestor byť aktívny aj v rámci iných projektov. Aby som neskôrnatel, ďalej sa po muzikantskej stránke vyvíjal a bol v živote šťastný (smiech). Vždy sa to snažím skombinovať. Keď máme hrať s Hiromi týždeň v Európe, snažím sa prísť buď o týždeň skôr, alebo sa vrátim o týždeň neskôr tak, aby som stihol turné s Ďurom Griglákom. Keď som doma na prázdninách, ozve sa Janko Lehotský, či by som s ním neprišiel nakrútiť jeho nové cédečko. Vzápätí sa ozve Zuzana Mojžišová...“

Vyhovuje ti aj tá žánrová rozštiepenosť?

„Takto som fungoval prakticky vždy. Mojou vášňou je grúv – to je jediné, čo ma vždy zaujímalo. Či to bol jazz, fussion, rock, pop, big beat, vždy ma zaujímalo v prvom rade to, či to šliape tak, ako má. To, že v poslednom období sa pole mojej pôsobnosti zúžilo na menšinové žánre – world music, jazz a kreatívnu muziku, to je jednoducho otázkou vývoja. Nebránim sa však ani aktivitám trebárs aj v rámci popovej scény. Ako som spomínal, prednedávnom som napríklad nakrúcal cédečko s Jankom Lehotským... Nebránim sa ničomu.“

Svojho času si mal rozbehnutý aj projekt zaštítený vlastným menom – Martin Valihora and Friends...

„To je takisto iba príležitostná záležitosť, ktorá vznikla vyslovene na základe spontánneho nápadu. Takto sme prednedávnom dali dohromady aj kapelku Valihora Jazz Funk Projekt...“

Koncert tejto formácie v košickom GeS-klube zaznamenal zo strany fanúšikov veľmi pozitívne ohlasy. Možno aj kvôli tomu, že na rozdiel od iných projektoch, v ktorých sú jej členovia, vrátane teba aktívni, táto formácia ponúka veľmi priamočiaru produkciu. Aj ty sám sa v rámci Valihora Jazz Funk Projekt-u prezentuješ v úplne inej hráčskej polohe, než na akú boli ľudia v tvojom prípade doposiaľ zvyknutí... Ide aj v prípade tejto formácie vyslovene iba o príležitostný projekt, alebo s ňou máte nejaké ďalšie plány?

„Určite v tom chceme pokračovať. Aj keby som do toho rovno nechcel ísť, Ďuro by ma k tomu určite prinútil (smiech). Musím totiž prezradiť, že tento projekt je ako pre Ďura, no takisto i pre mňa dosť srdcovou záležitosťou. My sme totiž na tejto muzike vyrastali. Chuť máme veľkú, bráni nám akurát čas. Na sto percent však spolu ešte niečo urobíme. Máme už dohodnuté aj nejaké ´kšefty´, akurát nemáme muzikantov. Rád by som zostavu kapely trocha rozšíril aj o nejakých kamarátov z Európy, aby sme to celé trocha obohatili.“

Aj napriek svojmu relatívne nízkemu veku si v rámci domácej scény jedným z najrešpektovanejších hráčov. Možno si už zaregistroval, že mnohí tunajší poslucháči chodia na koncerty kapiel v ktorých si aktívny iba kvôli tebe...

„Je to pochopiteľne krásny pocit, no zároveň pociťujem stále väčšiu a väčšiu zodpovednosť. Veľmi mi záleží na tom, aby to, čo robím, produkcia kapely, v ktorej hrám mala nejakú výpovednú hodnotu, aby nič nebolo samoúčelné. Skrátka, aby tá hudba niesla v sebe určitý odkaz. Trebárs aj odkaz zábavy tak, ako je tomu povedzme v prípade Valihora Jazz Funk Projektu, no takisto i komorného koncertu, ako tomu bude v prípade nášho dnešného vystúpenia, či trebárs kreatívnej hudby akú produkujú Secret Sound Nation, či Waking Vision Trio. Verím, že tak, ako sa vyvíjam ja, tak sa spolu so mnou vyvíja aj publikum. Iba tak totiž môže dochádzať k duchovnému a filozofickému spojeniu medzi hudobníkom a poslucháčom. Materiálna stránka však v tomto prípade musí ísť bokom, takisto i osobný život. Stojí to veľa energie, ale stojí to za to. Verím však, že sa mi to všetko v blízkej budúcnosti podarí trocha ´usadiť´ sa a budem mať konečne viac času aj pre svoj súkromný život.“

Odhliadnuc od spomínanej recording session s Ron Affif Triom, čo ťa v dohľadnom období čaká a neminie?

„Hneď po nakrúcaní odlietam do New Yorku na koncert s Waking Vision Triom. Následne na to vyrážam s Hiromi na turné po Kalifornii. Potom sa opäť vraciam do New Yorku, kde ma čaká ďalší koncert s Waking Vision Triom. V druhej polovici apríla prídem opäť na Slovensko, pretože ma čaká turné so Zuzanou Mojžišovou. Absolvujeme ho v takmer identickej zostave, aká nakrúcala jej posledný album. Chýbať bude akurát Andrej Šeban, namiesto ktorého sa predstaví Ďuro Burian, plus jeden nový člen, na ktorého sa všetci veľmi tešíme – Ľuboš ´Umelec´ Priehradník.“

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
7%

Hodnotené 32 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS