euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Martin Gašpar

 

Z hľadiska mojej povahy mám najradšej hudobníkov, ktorí na seba príliš nepútajú pozornosť, " tvrdí Martin Gašpar.

Hráč na kontrabas a basgitaru, rodák zo Žiliny Martin Gašpar (1972) patrí nepochybne medzi najvyťaženejších a domácich hudobníkov. Ťažko spočítať to množstvo kapiel a projektov účinkovaním s ktorými tento flexbilný a technicky veľmi zručný hudobník prešiel počas svojej doterajšej kariéry, respektíve je v ich rámci stále aktívny. Za všetky spomeňme napríklad skupiny Bos/s/a noha , Made 2 Mate, sprievodné bandy Petra Lipu, alebo Jany Kirschner, spolupracoval i s Andrejom Šebanom, Richardom Müllerom, alebo Adrienou Bartošovou... Spolu s bubeníkom Marcelom Buntajom a klávesákom Jurajom Tatárom prednedávnom založil formáciu s názvom Bukake , ktorá má okrem niekoľkých úspešných vystúpení na svojom konte aj debutový album s názvom „BUKAKE Jazz“, ktorý vyšiel pod hlavičkou Hudobného fondu. 

Počas jeho nedávnej zastávky v košickom Jazz klube, kde sa predstavil ako člen reformovanej zostavy kapely Groovin´ Heads sme s Martinom uskutočnili nasledujúci, viac menej profilový rozhovor.

Obligátna otázka na úvod. Ako si spomínaš na svoje prvé kontakty s hudbou?

„V podstate už od útleho detstva... Neviem, či mám začať s nejakými mystickými zážitkami, alebo rovno prejsť k veci...“

Čo máš pod tými "mystickými zážitkami" na mysli?

„Tie som mal dva, a to keď som bol fakt ešte malý. Prvý som zažil keď som mal asi sedem, alebo osem rokov. Hrali sme s chlapcami na dvore futbal a zrazu sa tam objavila partia chalanov s gitarou. Keď som tú gitaru zbadal, už ma nič iné nezaujímalo, ani futbal, ani kamaráti, sústreďoval som sa iba na jedno, ako sa k nej môcť priblížiť a ´brnknúť´si po nej. Hudobný nástroj ma prosto začal fascinovať... Stačilo, aby som prechádzal okolo výkladu predajne s hudobninami a už ma to ´bralo´... Dlhé roky od týchto zážitkov sa však nič nedialo. Neskôr, počas štúdia na gymnáziu som mal spolužiaka, ktorý chodil do ĽŠU na kontrabas a bicie. Tak som išiel za ním s tým, že by som tam chcel chodiť aj ja – na bicie a na gitaru. Učiteľ, ktorý tam vyučoval bicie zároveň vyučoval i kontrabas. Prehovoril ma, aby som radšej skúsil tieto dva nástroje – aspoň to všetko budem mať v jednej triede. Musím povedať, že mi to išlo celkom dobre, pretože štvorročný ´eľeškársky´ cyklus som prebral v priebehu jedného roka. Práve na ĽŠU som sa zoznámil s hráčom na trúbku Maťom Ďurdinom a s Marcelom Buntajom. Začali sme spolu sprvoti len tak nezáväzne hrávať a neskôr sme založili prvú kapelu. Volala sa BJQ – Bratislavské jazzové quarteto. Taký názov bez fantázie...“

Takže už od začiatku si sa uberal skôr jazzovým smerom..?

„V podstate áno. Dosť sme vtedy počúvali aktuálne albumy Milesa Davisa... Nebavil nás však ani tak ten klasický jazz, ale skôr jazz rock. Pribrali sme aj klaviristu – Paľa Šušku, ktorý však inklinoval skôr k vážnej hudbe a začali hrávať rôzne jazzové štandardy. Neskôr s nami hral i Peter Preložník. Zúčastnili sme sa dokonca jazzového festivalu v Žiline. Keďže Marcel chodil na Konzervatórium, postupne som sa zoznamoval s rôznymi ďalšími hudobníkmi, začal hrať s Big Bandom bratislavského konzervatória, ktorý dirigoval Bohumil Trnečka... Takto som sa teda postupne začal ´namáčať´do tej muzikantskej sféry, naberať stále nové a nové kontakty. Nasledovalo pôsobenie v rôznych kapelách... Jednou z nich bola Bos/s/a noha, kapela gitaristu Stana Počajiho, v ktorej hral i saxofonista Paľo Ruček, Ľubor ´Umelec´ Priehradník na trúbku, Peter Preložník na klávesy a Ajdži Sabo na perkusie. Bola to dosť aktívna kapela, jazdili sme hore dole. No a už ´to bolo tam´...“

Nemal si ambície pokračovať v štúdiu hudby? Alebo si bol už v nasledujúcich rokoch natoľko vyťažený, že ti na to jednoducho neostával čas? Alebo už nebola chuť?

„Rozmýšľal som nad tým, že by som z gymnázia prešiel na Konzervatórium, kde by som študoval kontrabas, no napokon som to akosi organizačne nezvládol... Na ´gympli´ mi bolo dobre, mal som tam veľa kamarátov. V podstate som ani necítil potrebu vzdelávať sa nejako špeciálne. Tak, či onak, po skončení gymnázia som išiel študovať na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského hudobnú vedu, kde som sa musel, dodatočne, zaoberať aj teóriou. Stal sa zo mňa teda muzikológ, magister – inžinier hudby (smiech).“

Myslím, že takou tou asi ´najviditeľnejšou´ kapelou z tých, ktorými si v nasledujúcich rokoch prešiel boli zrejme Made 2 Mate... Ako vlastne s odstupom času na túto kapelu spomínaš?

„ Možno sme mali mať trocha väčšiu trpezlivosť a vydržať, pretože neskôr prebiehali v rámci kapely rôzne turbulencie... V každom prípade to bolo super obdobie. Mali sme skúšobňu v Devínskej Novej Vsi, ktorú sme navštevovali skutočne často, pretože sme sa tým pesničkám naozaj intenzívne venovali. Pre domácu muziku to však bolo dosť nešťastné obdobie. Prakticky celá domáca pop music vtedy bola v záchvate danceflooru. Projektom, ktoré niesli visačku kvality sa veľmi nedarilo.“

Made 2 Mate však bolo možné do určitej miery považovať za tanečnú kapelu. Pamätám si, že finále tých vašich pamätných ´cirkusových šou´sa vždy zmenili na jednu veľkú, párty...

„Po vydaní prvého albumu sa Made 2 Mate stala pre určitý okruh poslucháčov takmer kultovou kapelou. Tá cirkusová šou prišla v období, keď sa to celé mohlo preklopiť do masovejšej roviny, no celý ten projekt bol postavený dosť na hrane. Bola veľmi nákladná záležitosť, ktorú jednoducho bez dobrého finančného zázemia nebolo možné utiahnuť.“

Pred časom ste potešili fanúšikov skupiny jednorázovým comebackom...

„Ten koncert vlastne iniciovalo Fun rádio. Po piatich rokoch sme sa dali opäť dokopy... U ľudí to malo veľmi dobrý ohlas. Pravdu povediac, čakali sme, že nás to možno trocha ´nakopne´, čo sa v konečnom dôsledku aj stalo, no zároveň sme zistili, že každý z nás v priebehu tých piatich rokov postúpil vo svojich aktivitách tak ďaleko, že ten skutočný comeback už nebol realizovateľný. Navyše tam chýbal taký ten element, ktorý by nás dotlačil k tomu, aby sme sa do toho opäť naplno pustili.“

Napriek tomu si s bývalými spoluhráčmi z kapely spolupracoval aj naďalej. Hráčsky i producentsky si bol napríklad aktívny v projekte Katky Korcekovej s názvom Lady KaZoo...

„Katka ma oslovila s tým, aby som jej vyprodukoval jednu pesničku. Mala dohodnutého aj vydavateľstva, ktorý však váhal, váhal a váha prakticky až dodnes. Ako vravím, išlo iba o jednu skladbu, ktorú som zaranžoval, pomohol nakrútiť a viac som sa o to nestaral, nechal som to na nich, aby si s tým nejakým spôsobom poradili sami. Nič sa však nedeje, i keď tá skladba je podľa mňa dosť dobrá.“

Spočítať všetky tie skupiny a projekty v rámci ktorých si bol, respektíve stále si aktívny by dalo pomerne dosť práce. Väčšinou však išlo z tvojej strany iba o hosťovskú účasť. Najnovšie máš konečne opäť vlastnú, domovskú kapelu – Bukake...

„Bukake je konečne projekt, za ktorým si stojím. Je to v podstate moje dieťa. Ideme v tom primárne preto, že nás to baví bez toho, aby sme rozmýšľali čo z toho budeme mať, či nás to dokáže uživiť. Po desiatich rokoch hrania s Lipom si časť jeho kapely povedala, že dá dohromady nejaký vlastný projekt, s vlastným autorským repertoárom. Je to vyslovene taká oddychovka. Čo sa týka tých projektov ´na uživenie´ - to je skrátka realita slovenského hudobníka. Aj napriek tomu, že človek do týchto vecí vstupuje s tým, aby sa mohol hudbou živiť, každý poctivý hudobník, či už som to ja, Marián Čekovský, alebo Marcel – všetci sa snažíme podávať tisícdvesto percentné výkony. Robiť niečo iba kvôli tomu, aby bolo z čoho žiť - to by ma zase nebavilo a navyše by som tým išiel sám proti sebe, proti svojmu presvedčeniu. Ak už do niečoho vstupujem a mám byť pod tým podpísaný hoci len ako muzikant v pozadí, tak do toho idem na plné ´gule´.“

S výnimkou momentov, keď dostaneš priestor k nejakej hráčskej exhibícii pôsobíš na pódiu pomerne nenápadne...

„To asi vyplýva z mojej povahy. V konečnom dôsledku, vraví sa, že každý hrá tak, akú má povahu. S tým skrátka nič nenarobím. Áno, mohol by som sa začať tváriť ako veľký šoumen, ale to už by som nebol ja.“

Čo hráčske vzory?

„Z hľadiska mojej povahy mám najradšej hudobníkov, ktorí na seba príliš nepútajú pozornosť. Na druhej strane, veľmi sa na vzory neupínam, pretože každý hudobník by sa mal v určitom období svojho života snažiť nájsť si vlastnú cestu.“

Nejaké si však predsa len mal, nie ?

„Ale áno. Medzi mojich najväčších obľúbencov patrí jednoznačne Jeff Andrews. Pamätníci si možno spomenú na vystúpenie Michaela Breckera na Bratislavských Jazzových dňoch, ktorý osobne považujem za jeden z najlepších koncertov aké som kedy zažil. S jeho kapelou sa tam vtedy predstavil taký nenápadný basgitarista – Jeff Andrews, famózny muzikant, ktorý tam vtedy predviedol ozaj neskutočné veci. Po celý čas ostával takmer nepovšimnutý, až do chvíle, kým nespustili skladbu „My One and Only Love“, v ktorej zahral také sólo, ktoré by malo byť podľa mňa vytepané do zlata a vypustené do vesmíru spolu s nahrávkami Beatles... Mimochodom, je to vyhľadávaný štúdiový hudobník, ktorý sa podieľal na prípravách viac, ako tisícovky albumov.“

Čo tvoji kolegovia? Ďuro Griglák, Oskar Rózsa... Ako vnímaš ich?

„Ďuro Griglák – to je starý kozák. Famózny basgitarista, svetová trieda, to ani nemusíme riešiť. Oskar to isté. Má v sebe neuveriteľnú energiu, je veľmi dravý... Sú to naozajstní muzikanti, ktorí v tom idú na plné ´gule ´a ani chvíľku neváhajú. Sú to navyše veľmi inšpiratívni ľudia. Keď si ich človek vypočuje, naplní ho nadšenie v zmysle: ´Áno, takto sa to má robiť...´.“

Ako si na tom s cvičením?

„Cvičím takmer denne. V období, keď mám veľa hrania na to neostáva veľa času – som rád, ak si zahrám polhodinku, hodinku denne. Ak mám viac kľudu, snažím sa cvičiť poctivo, systematicky – zapnem si metronóm a cvičím stupnice. Nesnažím sa však ísť proti svojej prirodzenosti a cvičím iba potiaľ, pokiaľ ma to baví. Za normálnych okolností sa tomu venujem dve, tri hodiny denne. Snažím sa mať z toho radosť v každej chvíli. Akonáhle cítim, že ma to už v ten deň nebaví, tak basu odložím a venujem sa niečomu inému s tým,, že povedzme poobede, ak mám na to chuť, sa k tomu na hodinku opäť vrátim.„

Zmienili sme sa už o tvojich producentských aktivitách. Okrem spomínanej spolupráce s Katkou Korcekovou stojí určite za spomenutie napríklad tvoja spolupráca s kapelou Le Payaco. Producentská činnosť si však predsa len vyžaduje prístup k hudbe aj na iných úrovniach – odhliadnuc od tvojich hráčskych kvalít.. Myslíš, že v súčasnosti si v štádiu, keď môžeš sám seba označiť za dobrého producenta?

„No, na úvod by sme si mali asi položiť otázku, čo to znamená byť dobrým producentom. Priznám sa, nad touto otázkou som už veľa rozmýšľal. Niekto môže byť dobrým producentom preto, že má úžasnú fantáziu a presnú predstavu o tom, ako by mal ten, alebo onen album znieť...“

Vezmime si teda ako príklady povedzme Boba Rocka, alebo Daniela Lanoisa...

„Práve Lanois mi ako producent veľmi ´reže´. Je to veľký zvukový mág, človek, ktorý podľa mňa stojí za soundom skupiny U2. Keď som počul jeho sólové projekty, bolo mi všetko jasné... Pred časom som kdesi čítal rozhovor s Williamom Orbitom, ktorý produkoval Madonnu, alebo skupinu Blur, v ktorom nádherne odpovedal práve na otázku, kto je to podľa neho dobrý producent. Vyjadril sa asi v tom zmysle, že dobrý producent musí byť predovšetkým dobrý psychológ. Musí sa postarať o to, aby v štúdiu vládla čo najväčšia pohoda, aby každý vedel, kde má svoje ´kafíčko´, kde má svoje pornočasopisy... Skrátka, aby boli všetci v kľude, uvoľnení tak, aby hudobníci nakrúcali s pocitom, že to robia najlepšie, ako to v tej danej chvíli vedia. Na jednej strane je dobré, ak producent má predstavu o tom, ako má nahrávka vo finálnom štádiu vyzerať, znieť a volí taký sled krokov – od ozvučenia bicích, cez aranžmány, až po mixáž, aby dosiahol ten správny zvukový dizajn. Ak má v týchto veciach jasno, deväťdesiat percent jeho úlohy v štúdiu, pokiaľ, pochopiteľne, pracuje s kapelou, nie na nejakých vlastných projektoch, je na psycholgickej báze. A v tomto ohľade bola pre mňa výborná skúsenosť práve práca so skupinou Le Payaco. Bol to projekt absolútneho, povedal by som, nenásilia, vzájomného rešpektu, inšpirácie, koncentrácie, pohody... Opäť sa dostávame k tomu, koho možno považovať za dobrého producenta. Ten človek si musí predovšetkým zistiť, o čo tej kapele vlastne ide, nemôže po nich v štúdiu ziapať aby boli v pozore, pretože to bude tak a tak. Áno, sú aj takí producenti, ktorí pracujú týmto spôsobom a pokiaľ to môže priniesť výsledky – v poriadku. Ja som ale iný prípad. Ako hudobník som totiž na vlastnej koži zažil takých producentov, ktorí boli v štúdiu zlí ako čerti a výsledok bol ten, že muzikanti sa uzatvárali do seba a podali výkon na úrovni desiatich percent z toho, čo skutočne dokážu.“ 

Odmysliac teraz Bukake, nosíš v hlave ideu nejakého projektu, ktorý sa ti doposiaľ nepodarilo zrealizovať? 

„V najbližšej budúcnosti sa musím predovšetkým vysporiadať so záležitosťami, ktoré mi ležia na bedrách. Jednou z ich je nakrúcania nového albumu Petra Lipu s textami Milana Lasicu. Spolupracoval som na prípravách piatich pesničiek s tým, že Peter ma poprosil, aby som mu ich zároveň aj vyprodukoval. Doma, v počítači mám už nejaké základné schémy. Vzhľadom na to, že sa tomu chcem venovať naozaj poctivo, zožerie mi to všetku mentálnu energiu. S Marcelom Buntajom však máme pripravený jeden veľmi špeciálny projekt a práve dnes, na ceste do Košíc sme sa o ňom bavili. Bude to taká trocha humorná záležitosť. Nechcem však dopredu prezrádzať podrobnosti, radšej by som to okomentoval vtedy, keď to bude hotové.“

Spomenul si, že pri práci využívaš aj počítač. Ide o prácu čisto len na báze ´zaznamenávania´ spontánnych nápadov, alebo aktívne pracuješ aj s rôznym iným hudobným softvérom – VST instrumentami a podobne?

„Práca s počítačom ba dosť baví, pretože mi, ako hudobníkovi, poskytuje napríklad možnosť nakrútenia demosnímkov ešte predtým, ako idem do štúdia a de facto si tak v praxi overiť, ako budú ´fungovať´.Je to takisto výborná aranžérska pomôcka. Skrátka, veľmi tvorivý nástroj. Človek pri tom chvíľku sedí a pokiaľ vie, čo má robiť, po nejake hodine, dvoch už prichádzajú výsledky, ktoré priamo počuje a vlastne hneď má aj spätnú väzbu.“

Ktoré zo softvérov ťa tak najviac oslovili?

„Používam Cubase, ako multitrackový softvér, takisto využívam softvéry na editovanie, vyrábanie loopov, ale i virtuálne syntezátory. Reason, Acid a podobne. V každom prípade nepatrím medzi tých, ktorí od softvéru očakávajú, že za nich bude robiť muziku. To rozhodne nie.“

Čo všetko obsahuje tvoj ´hardvérový´ park?

„No... Mám dva aparáty, jeden taký maličký – Gallien Krueger – 150 wattové kombo. Používam ho väčšinou na rôzne malé kšeftíky, keď sa mi nechce vláčiť veľký aparát. Veľmi dobre na ňom znie kontrabas i ´bezpražcovka´. Druhý aparát je značky EBS, ktorý mi za veľmi výhodnú cenu priniesla firma MADA. Fero Margitán je úžasný človek, ktorý mi veľmi vychádza v ústrety. Je to 350 wattová hlava spolu s ´bedňou´. Používam takisto ´ebs-ácke´ šľapky - kompresor, dynaverb, chorus a oktáver. V racku mám ešte multiefekt od TC Electrionics, ktorý v sebe má rôzne delaye, chorusy a kompresory. Čo sa týka basgitár, vlastním päťstrunového MusicMana – StingRay. Je to vynikajúci nástroj, veľmi univerzálny, s ktorým sa dá zahrať akákoľvek hudba. Je to asi najuniverzálnejší nástroj aký som v živote držal v ruke. Ďalej mám Fender Jazz Bass – Marcus Miller model. Mojim ´milášikom´je štvorstrunová Bossa. Ide v podstate o japonskú obdobu Jazz Bass-y. Ide o pomerne drahý nástroj, v Amerike naňho hrá dosť hráčov, no u nás ide prakticky o neznámu značku. Je to luxusná, fantastická, úplne parádna basa. Mám takisto akustickú basu značky Washburn a dve ´bezpražcovky´. Jednu takú ´no name´, starú, ktorú som získal kedysi dávno. Nakrútil som však s ňou množstvo albumov, pre Made 2 Mate, Andreja Šebana, či Janu Kirschner... Druhú ´bezpražcovku´ mám od Kamila Grebeňa. Je to takisto jeden luxusný, pol miliónový nástroj za podstatne nižšiu nákupnú cenu. V rámcí takej, povedal by som, ´domácej zábavky´ využívam gitaru Fender Stratocaster, akustického Furch-a, Rhodes Piano Fender. Nesmiem zabudnúť ani na fujaru, na ktorú si doma rád zahrám.“

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
46%

Hodnotené 60 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS