euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Marián Varga: Strach zo smrti hudby...

 

Do metropoly východu zavítala žijúca legenda slovenskej populárnej hudby, geniálny skladateľ a klavirista so špecifickým hráčskym prejavom - Marián Varga.

Dva roky od excelentného vystúpenia v spoločnosti čelistu Jozefa Luptáka v priestoroch košickej ´archeológie´, zavítala opäť do metropoly východu žijúca legenda slovenskej populárnej hudby, geniálny skladateľ a klavirista so špecifickým hráčskym prejavom - Marián Varga. Stalo sa tak pri príležitosti série vystúpení po českých a slovenských mestách, určenej na propagáciu jeho nového, živého albumu "Solo in Concert" a publikácie "Marián Varga: Cesty, ktoré nevedú do Ríma" - knihy rozhovorov s publicistom a textárom Petrom Uličným.

Jeho posledné vystúpenie v priestoroch podzemného múzea, zložené takmer výsostne z improvizovaných kompozícii sa nieslo v tak trocha netypicky kľudnom, ba až lyrickom duchu. Od klavíra k syntezátoru sa Varga presúval viac menej iba sporadicky. Nový repertoár, ktorý predstavil počas svojej minulotýždňovej zastávky v Košiciach ho uviedol v polohe nesporne typickejšej - ako umelca produkujúceho hudbu plnú zvukových i dynamických zvratov, žánrovo prakticky neohraničenú, interpretovanú absolútne jedinečným, jednoducho ´vargovským´ štýlom. Maximálna pohrúženosť do každého ´kila´, neustále presuny od syntezátora k elektrickému pianu, krátke, rýchle úklony po každej skladbe, ktorými tak trocha pripomínal žiačika ´ľudovky´ na jeho prvom verejnom vystúpení, cícerky potu stekajúce po čele zvráskavenom sústredenosťou... Zneli "Vežová hudba", "Canzona", "Nechtiac", "Žltá lalia", „Mobile“... Medzi najsilnejšie momenty koncertu patrili nesporne bloky, počas ktorých umelec usadal za svoju Yamahu S80. V kompozícii, v ktorej by vám za ´normálnych okolnosti´ asi najadekvátnejšie znel povedzme zvuk organa, mal Varga nastavený preset poriadne naboostrovanej gitary, v inej zase s arpeggiatorom nastaveným na základnú, jednooktávovú úroveň produkoval riffy takmer industriálneho charakteru... Troška rušivo možno pôsobilo Vargove dosť surové prepínanie zvukov v skladbách, kde sa ich striedalo viac bez toho, aby nechal posledný zvuk doznieť. Prosto to občas dosť radikálne ´strihal´, čo však na druhej strane zrejme možno považovať za typickú črtu jeho hráčskeho prejavu. Jeden z nesporne najsilnejších hudobných zážitkov tohoto roka v metropole východu zavŕšila, podľa očakávania, publikom vynútena séria prídavkov.

Aj keď vyše hodinové vystúpenie Mariána Vargu očividne dosť vyčerpalo a následná autogramiáda spomínanej publikácie mu tiež veľa času na oddych neposkytla, po jej skončení si predsa len našiel chvíľku odpovedať nám na zopár otázok.

Váš nový album a v neposlednom rade i publikácia "Cesty, ktoré nevedú do Ríma", ktorá s v ostatných dňoch dostala na pulty kníhkupectiev, určitým spôsobom predstavujú váš návrat ku koreňom. V rámci hudby ste sa opäť vrátili ku viac-menej klasickému zvuku, v knižne vydaných rozhovoroch zase istú časť predstavujú spomienky na detstvo, vaše prvé kontakty s hudbou...

"Ja hrám nové veci, akurát tým, že dosť využívam klavír, sa to zrejme čiastočne javí ako návrat ku klasike..."

Vy ste sa v tejto ´klasickej polohe´ prezentovali vlastne už na vašom poslednom ´turné´, sérii vystúpení s čelistom Jozefom Luptákom. Dokonca mám pocit, že vtedy tie vaše improvizácie mali ešte o čosi bližšie ku klasike, ako materiál zaznamenaný na albume "Solo in Concert"...

"To je pravda..."

Možno vás teda vnímať ako ´bigbiťáka´ koketujúceho s klasikou, alebo skôr za klasika, ktorý sa nejakou zhodou okolností dostal ku bigbítu?

"Ja hrám klasiku pre bigbítové obecenstvo."


Prečo ste si vlastne v súvislosti s novinkou dali podmienku, že ju chcete nakrúcať naživo?

"Neviem... Cítil som sa zrejme v takej dobrej forme, že som sa album rozhodol nakrútiť naživo. Ide však iba o jeden z koncertov a ten repertoár, ktorý je na albume sa až na zopár výnimiek zhoduje s tým, čo som hral dnes tu."

Na druhej strane sa človeku nechce príliš veriť, že nemáte v zálohe ešte nejaký, minimálne zvukovo experimentálnejšie ladený materiál...

"Samozrejme, že mám, no v rámci týchto koncertov by sa to veľmi nehodilo prezentovať. Niečo ešte určite vymyslím, veď sa ešte nechystám zomrieť."

V našom poslednom rozhovore ste spomenuli, že či už vo svojom, alebo v počítači u Martina Karvaša v štúdiu máte uložených množstvo rôznych nápadov, z ktorých by bolo eventuálne možné ´poskladať´album...

"Ja vlastne ani neviem, čo všetko u Martina Karvaša mám, ale určite sa tam nájdu veci, ktoré ma prekvapia. Budem za ním musieť zájsť a ´povyťahovať´to odtiaľ..."

Aj keď je známe, že vo vašom profesnom živote sa mnohé veci dejú takpovediac v ´reálnom čase´, predsa len, máte eventuálne nejakú víziu, ako by mohol vyzerať váš ďalší projekt? 

"No, ďalší album by som už zrejme nenakrúcal sám. Okrem toho by som už naňho skomponoval aj nejaké pesničky..."

Mohlo by prípadne ísť aj o váš už dlhšie avizovaný projekt s Oskarom Rózsom...

"Asi áno. S tým Oskarom to už zrejme budem musieť spraviť..."

Oskar sa ale v našom ostatnom rozhovore vyjadril asi v tom zmysle, že ´zmenežovať´vás a dostať do štúdia nie je veľmi jednoduché...

"No, Oskar sa teraz trocha zaktivizoval... My sme si v poslednom období posielali odkazy skôr cez médiá a pritom na seba máme linky, mobily... Vedel som, že má ísť do Ameriky, tak som žil v tom, že je tam. Na moje prekvapenie mi však prišiel zahrať na prezentáciu tej novej knihy... To ma naozaj prekvapilo. Netušil som, že sa tam objaví."

Čím sú teda spôsobené tie veľké rozostupy medzi vašimi albumami? Z nedostatku kreativity vás upodozrievať rozhodne nemožno...

"Asi je to strachom zo smrti hudby, ako to definoval Vlado Godár v recenzii na môj nový album... Takzvaná vážna hudba takmer upadá do zabudnutia, každý na ňu kašle..."

Vedeli by ste vy sám odhadnúť, kedy prípravy vášho ďalšieho albumu mohli nabrať reálne kontúry?

"To odo mňa chcete priveľa. Skôr ako na jeseň to však nevidím. Teraz, na jar, toho mám naozaj dosť. Mám napríklad rozrobenú scénickú hudbu pre ostravské divadlo a tiež zvučku k televíznemu seriálu o zločinoch komunizmu..."

Keď už spomíname Oskara... V našom ostatnom rozhovore s ním sme ´zabŕdli´ aj do témy slovenskej ľudovej pesničky, ktorá je skladbou "Gajdoše, gajdoše" zastúpená aj na vašom novom albume. Aký je vlastne váš vzťah k ľudovej hudbe, eventuálne, vzhľadom na Oskarov pozitívny prístup k nej, nepripadali by do úvahy prípadne spoločné experimenty aj v tejto oblasti?

"Môj vzťah k ľudovej hudbe je takisto pozitívny, i keď ja som sa k nej dostával skôr sprostredkovane - cez Bartóka, ktorý zozbieral veľa našich ľudových piesní. Nie som človek, ktorý by zase počúval autentický folklór, to nie."

Napriek tomu, nemáte pocit, že náš folklór by potreboval prejsť určitou fázou obrodenia..? Predsa len, v minulom režime bol ľuďom folklór ´servírovaný´v podobe, z viacerých aspektov dosť skreslenej oproti jeho autentickej podobe...

"Napríklad Lúčnica a SĽUK podľa mňa neboli folklórne. Oni skôr prezentovali iba akúsi cigánsku predstavu o folklóre. Nechcem, aby sa teraz na mňa Rómovia urazili, ja rozhodne nie som rasista, ale tieto súbory podľa mňa folklór dosť´skaviarenčili´."

Rovnakú otázku som vám položil aj pri našom poslednom rozhovore, no nedá mi nepoložiť vám ju opäť. Akú hudbu momentálne počúvate?

"Takmer výlučne iba vážnu hudbu. Kupujem si predovšetkým albumy mladých, talentovaných klaviristov. Takisto som si veľmi obľúbil Johna Tavernera. Mám od neho cédečko, na ktorom mu spieva Björk, a to dokonca v troch jazykoch..."

Na záver ešte jedna, skôr technická otázka. Počas vystúpenia ste v hojnej miere využívali rôzne zvuky zo synetáztorovej banky, ktoré ste však očividne mali vopred nastavené. Pripravujete, respektíve programujete si presety sám, alebo vám s tým niekto pomáha? Zvyknete sa občas s danými zvukmi ešte trocha ´pohrávať´, alebo ich využívate čisto iba v ´základnej´podobe?

"Mne to teraz zostavuje môj zvukár, ktorý je neodmysliteľnou osobu pri mojich vystúpeniach. Áno, občas sa s nimi pohrávam aj ja, ale nie je to veľmi moja parketa. Na to sú predsa zvukári."


Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
19%

Hodnotené 55 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS