euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Love 4 Money fungujú na princípe spontánnosti...

 

Po viac ako ročnej koncertnej absencii zavítala do metropoly východu bratislavská formácia Love 4 Money

...ktorá sa na sklonku minulého týždňa predstavila v priestoroch známeho Absolut Mystic baru (v zostave posilnenej o hosťujúceho Košičana, basgitaristu Braňa Valanského).

Tomáš Palonder a kolektív odpálili svoj do dvoch setov rozdelený koncertný blok s hodinovým sklzom, ktorý však publiku oplatili skvelým nasadením, sýtou porciou pohodových, no i poriadne našliapnutých skladieb a v neposlednom rade kvalitnými muzikantskými výkonmi. O tých, myslím, v prípade tohoto zoskupenia netreba pochybovať – chlapci svoje nástroje ovládajú naozaj na slušnej úrovni. Dokonca aj Palonder, ktorého v Deke naozaj nemusím, je frontmanom skutočne s veľkým F, skvelý šoumen, navyše hlasovo veľmi slušne vybavený. 

Tu príjemne nostalgický („Ráno“, či „To sa stáva“), tam pre zmenu poriadne draví, s razanciou priam ´pearljamovskou´... Love 4 Money naživo rozhodne nenudia. Toto je kapela, ktorá by podľa mňa s kľudom obstála aj v zahraničných kluboch, no zrejme vďaka tomu, že chlapci nelezú do tých správnych zad..v, respektíve do nich nelezú vôbec (Tomášove aktivity v televízii v tomto podľa mňa nazohrávajú temer žiadnu úlohu), sú na domácej pôde tak trošku v pozícii outsiderov aj napriek tomu, že ich produkcia má ambície osloviť ako bežných ´konzumentov´, tak i náročnejšie publikum...

O aktuálnom dianí v skupine, albume „Bonboniéra“, no i o kadečom inom sme sa pred vystúpením pozhovárali s kapelníkom, gitaristom Matúšom Kľúčikom.


Album „Bonboniéra“ sa aspoň mne osobne javí byť vašim doposiaľ najvyzretejším titulom, a to aj po zvukovej stránke... 

„Bola to akcia asi v tom štýle, že sme sa zatvorili do štúdia a nakrútili si album podľa toho, ako sme to chceli a cítili, keďže sme od vydavateľa dostali absolútne voľnú ruku. Prosto sme vybláznili.“

Zdá sa mi, akoby z albumu priam sálalo, že vznikal v uvoľnenej atmosfére, keď ste už na rozdiel od minulosti boli oslobodení od toho tak trocha zväzujúceho mediálneho tlaku...

„Tento pocit zdieľam takisto. Myslím, že aj na koncertoch to teraz znie oveľa lepšie, ´posadenejšie´, vyzretejšie... Napriek tomu stále máme ambície posúvať sa dopredu, hľadať, snažiť sa robiť ešte lepšie pesničky a tak. Po čase totiž vždy vyplávajú na povrch veci, z ktorými človek nie je až tak spokojný, ktoré by zmenil, inak nakrútil, inak zaranžoval... Na druhej strane, pravdu povediac, my sme sa do médií nikdy veľmi netlačili. Ba ani nepoznám kľúč k tomu, aby sme sa mohli stať mediálne obľúbenou kapelou. Dodnes napríklad fungujeme bez manažéra, všetko si vybavujeme sami. Sami si robíme muziku, texty, sami si veci aj produkujeme...““

V súčasnosti sa nachádzate v takej možno trochu nešťastnej polohe, keď ste na jednej strane známou kapelou, no na strane druhej, nie natoľko, ako by ste si to podľa môjho názoru zaslúžili. A pritom ste mali skvelú štartovaciu plochu - hovorilo sa o vás ako o nástupcoch Made 2 Mate, v čase vášho nástupu na scénu zachvátila Slovensko ďalšia vlna záujmu o funkovú hudbu...

„To skôr tu u vás, na východe, kde je funk oveľa populárnejší, ako v Bratislave. Tam sú ľudia dosť rozmaznaní a pokiaľ im ´nenasypeš´do hlavy nejaký sústruh, alebo neviem aké extázy, tak ich živá muzika nezaujíma, zívajú pri nej a vôbec ju nedokážu oceniť.“

Myslíš teda, že ste populárnejší na východe, ako u vás..?

„Ako vravím, podľa mňa tunajší ľudia vedia túto muziku viac oceniť. Pozri, napríklad včera sme hrali vo Vranove, pre vekovo trocha staršie publikum, ktoré celý čas sedelo a iba počúvalo, čo hráme, no napriek tomu sme sa tam cítili veľmi dobre. Deň predtým sme naopak hrali na jednej diskotéke, kde predtým hralo nejaké techno a dance... Keďže nie sme kapela, ktorá by už od začiatku poňala svoje vystúpenie v dravom, rockovom duchu, ale naopak, prvá polovica nášho repertoáru sa nesie skôr v pohodovejšom duchu, ľudia podľa toho aj reagovali...“

Nakoľko podľa teba pomohlo tejto kapele, že sa jej frontman stal moderátorom jednej z najsledovanejších televíznych hitparád?

„Práve minule som sa o tom zhováral s Karolom Vosátkom, ktorý je režisérom Deky. Vraj všade, kam prídu nakrúcať Tomáša spoznávajú predovšetkým ako speváka z Love 4 Money.... Na druhej strane, jemu osobne to podľa mňa skôr ublížilo, keďže je to veľmi citlivý chalan... Nejaký zásadný nárast popularity som aspoň ja osobne nezaznamenal.„

Vráťme sa späť k albumu „Bonboniéra“, na ktorom ste podľa môjho názoru všetky vaše žánrové ´výstrely´ ešte viac ´dotiahli´. Myslím, že to, čo bolo na vašej muzike funkové, ste ešte viac ´sfunkovali´, čo bolo rockové, znie ešte rockovejšie... Je to však vyslovene iba môj subjektívny názor.

„Aby som bol úprimný, čo a ako sme na tom albume urobili, to ti naozaj neviem povedať. My sme si ho jednoducho nakrútili tak, ako sme to v tom danom momente cítili.“

Love 4 Money sú podľa môj názoru typickou koncertnou kapelou, ktorej skladby, až na pár výnimiek, vôbec nezapadajú do toho typického formátu potenciálnych rozhlasových hitov. V tomto duchu osobne vnímam aj váš nový repertoár, ktorý podľa mňa vyznie oveľa lepšie na koncertoch, ako v hitparádach... 

„Áno, v podstate to môžeme brať aj takto.“

Ten, kto na „Bonboniére“ hľadal nejaké druhé „Ráno“ bol zrejme trocha sklamaný... Snáď najhitovejšou skladbou z vašej novinky sa javí byť skladba „To sa stáva“. Pravdu povediac, v jej prípade som si nebol istý, či ste úplne vážne mali ambície skomponovať ´typický americký hit´, alebo či si naopak práve s takýchto hitov robíte srandu...

„Napríklad Tomášovi sa tá pesnička veľmi nepáči, refrén sa mu zdá veľmi sladký, až gýčový. My ostatní ju berieme úplne v pohode, je to podľa mňa skladba so silnou melódiou a v konečnom dôsledku i silným textom.“

Osobne ma dosť zaujala záverečná, pre vás až netypicky elektronická „Brother On The Saxophone“. Išlo v jej prípade vyslovene o zaznamenanie spontánneho nápadu, alebo sa snažíte hľadať, ktorým smerom by sa mohla vaša produkcia uberať do budúcnosti..?

„Ja osobne mám tú skladbu asi najradšej. Vznikla vo chvíli, keď som sa do štúdia zavrel úplne sám, pripravil si elektronický podklad a s využitím analógového talkboxu som tam naspieval tú tému. Prosto som si len tak čosi skúšal, oboznamoval sa s efektom a vznikla z toho táto skladba, ktorá je venovaná nášmu saxofonistovi. Tomášovi sa k nej podarilo napísať podľa mňa veľmi silný text. Rozhodne som tú skladbu neskladal s vedomím, že chcem, aby sme teraz za každú cenu zneli strašne progresívne, to nie. Blázniť ľudí loopmi, či scratchovaním rozhodne nemienime. Ak sa niekomu skladba zapáčila, som rád.“

Jednoduchá, ale podľa mňa dôležitá otázka. Prečo vlastne stále ostávate verní angličtine? Trebárs aj vzhľadom na silnú rezonanciu „Rána“, do nemalej miery ovplyvnenú práve faktom, že disponuje slovenským textom...

„Síce ma to mrzí, ale tieto veci, ktoré sa jednoducho nedajú znásilňovať. Než by sme mali písať texty v štýle „vietor mi robí účes, keď idem za tebou“ ,alebo „láska moja neopúšťaj ma“ - to radšej ostaneme pri tej angličtine. V každom prípade všetko čo robíme, robíme spontánne. Ak sa podarí nejaký text aj v slovenčine, tak je to v pohode, ale ako vravím, znásilňovať to nemá význam, navyše ak Tomáš to jednoducho po anglicky cíti viac.“

Prečo ste sa vlastne na rozsiahlejšie turné k ostatnému albumu vybrali až po takmer trištvrteroku od jeho vydania?

„Asi je to tým, že my sme vlastne nikdy nemali také to skutočné turné. Hráme vtedy, ak na to máme chuť, respektíve, keď nás niekto niekam zavolá. Nikdy sme nevnímali veci nejako programovo – máme vonku album, tak musíme na turné, potom nasadiť singel... To nie je náš štýl. Povedali sme si, je marec, tak prečo si v Košiciach nezahrať dobrý koncert.“

Ako sa vám vlastne darí udržať takýto veľký ansambel pohromade..?

„Ono je to v celku jednoduché. Buď muziku miluješ a budeš ju robiť aj keby si mal jesť iba Bambino a rožky, alebo nie. My hráme z lásky z celého srdca...“

Nikto z vás ešte nemal zajačie úmysly, respektíve rozbehnúť nejaké vlastné projekty?

„Ale áno. Ja sám som pred časom rozbehol s Braňom Valanským, Braňom Jeleňom a jedným černochom zo San Francisca kapelu s názvom Animal Crackers. Je to tiež dosť spontánna záležitosť, z ktorej máme všetci veľkú radosť. Hráme vyslovene pesničkové veci s anglickými textami, všetci spievame vokály... Je to opäť trocha iné ako Love 4 Money. Z mojej strany to však nie sú žiadne zajačie úmysly, ale je to vyslovene o tom, že muziky nemám nikdy dosť a rád si zahrám aj s inými muzikantmi. Neskromne povedané, neviem sa zmestiť do jednej kapely a svoje nápady invenciu potrebujem ventilovať aj inde.“

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
5%

Hodnotené 34 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS