euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Laco Lučenič: "Som chorobný optimista..."

 

Žijúca legenda domácej hudobnej scény, hudobník a producent Laco Lučenič (1952)

Žijúca legenda domácej hudobnej scény, hudobník a producent Laco Lučenič (1952) je, predpokladám, pre väčšinu z vás osobou príliš známou na to, aby si ju bolo potrebné nejako bližšie predstavovať. Niekdajší člen skupín Georges et les Flammes , Prúdy, Fermáta, Modus, alebo Limit, milovník sixties a večný zvukový experimentátor je v súčasnosti zároveň predsedom poroty megaprojektu Slovensko hľadá SuperStar. Nasledujúci rozhovor vznikol počas jeho prítomnosti na prvom zo štyroch regionálnych castingov súťaže, ktorý sa uskutočnil na sklonku minulého týždňa v priestoroch košického hotela Slovan.

V poslednej dekáde realizuješ svoje umelecké aktivity v akýchsi štvorročných cykloch. Tribute album „Proudy“ uzrel svetlo sveta štyri roky po vydaní štúdiovky „Svetlo... a pocit bezpečia“, v súčasnosti, štyri roky po vydaní „Proudov“ sa hlásiš o slovo projektom Satisfactory...

„Je pravda, že kedysi som bol trocha aktívnejší, no v posledných rokoch som si akosi osvojil toto pomalšie tempo. Na druhej strane, medzi ´Svetlom...´a ´Proudami´som bol dosť aktívny na producentskom poli. Keďže ale v súčasnosti už ani tej produkcie nie je toľko, ako kedysi – posledným z takých tých dôležitejších albumov na ktorých som pracoval bola Slobodná Európa - je to tempo skôr iba otázkou zotrvačnosti. Prípravy projektu ako ´Satisfactory´ zaberú rok. Chce to naozaj celého človeka. Už len čo sa týka samotného hudobného materiálu... Ja si ho obyčajne hneď priamo aj nakrúcam, pretože aj z neho potom používam rôzne zvuky. Podľa môjho názoru je najlepšie si pripravovať zvuky tak, že ich človek počuje v kontexte s celým projektom. Zároveň ma takisto zaujíma, ako tie skladby naspievam a podobne. Ja tie veci teda robím, takpovediac ´nahotovo´. Potom si z toho robím taký ´výcuc´, keď eliminujem veci, ktoré sa budú hrať naživo a ktoré pôjdu z playbacku. Je to tradičný spôsob práce, ktorý je bežne využívaný už od 80.rokov. “

Projekt Satisfactory v sebe de facto kĺbi obe tvoje obľúbené muzikantské polohy – elektroniku s klasickým rockovým zvukom. O niečo podobné si sa svojho času pokúšal už na spomínanom albume „Svetlo... a pocit bezpečia“, ktorý si si takmer celý nakrúcal úplne sám...

„Na ´Svetle...´ som si dokonca sám nakrúcal aj bicie. Tie sa potom síce presamplovali, ale ako vravím, základ som nakrúcal ja sám. Práve v tom období som začal koketovať s myšlienkou spojenia oboch týchto polôh, čo vlastne vyvrcholilo práve na ´Satisfactory´. Muzika sixties je de facto moje hobby, nikdy som sa od nej neodtiahol. Dokonca píšem na túto tému encyklopédiu. Sixties sú pre mňa zároveň jednou neuveriteľnou studnicou rôznych samplov. Ako človek, ktorý sa v tom vyzná musím dokonca škodoradostne povedať, že častokrát totálne anonymných, na čo v živote neprídu ani tí, ktorí tú, či onu skladbu nakrúcali (smiech).“

Zatiaľ čo obdobie tvojho pôsobenia na rockovej, respektíve popovej scéne je všeobecne vnímané s rešpektom, už len za neustále snahy o zvukové inovátorstvo v 80.rokoch, tvoje aktivity v rámci elektronickej scény sú, zvlášť mladšími kolegami, prijímané dosť nejednoznačne. Vraj ´to´prosto robíš úplne inak, ako ostatní...

„...a práve na tom to mám postavené. Rozhodne sa nehrniem do napodobňovania niekoho iného, snažil som aj v rámci elektronickej scény nájsť si vlastnú polohu. Ja nie som dídžej! Som muzikant, ktorého to v prvom rade veľmi baví...“

V nedávnej minulosti si sa ale na niekoľkých akciách prezentoval v rámci kvázi ´dídžejských´ setov...

„Áno, ale to bolo skôr kvôli nejakým vonkajším impulzom – že by to bolo treba predviesť takýmto spôsobom. Vždy som sa ale do toho snažil vniesť aj to, z čoho to celé vychádzalo, respektíve čo ma na tom celom zaujalo. Niekedy z toho teda vznikli dosť nešpecifické prezentácie. Áno, priznávam, v niektorých momentoch to mohlo vyzerať ako plagiát niekoho, kto bol vtedy považovaný za akúsi ´porovnávaciu jednotku´, ale osobne som bral túto scénu predovšetkým ako nejaký výlet. Nikdy nie príliš vážne. Prosto ma to, ako som už spomenul, bavilo. Čo som na to celom bral vážne bol fakt, že som sa týmto spôsobom snažil opäť uviesť do života skladby Prúdov. Ale to prebiehalo aj tak na trocha inom leveli, keďže vo väčšine prípadov som nakrúcal aj originálne verzie tých skladieb. Myslím, že práve na tomto projekte je krásne vidieť celú tú cestu medzi oboma týmito základnými bodmi...“

Svojho času si v jednom, našom spoločnom rozhovore spomenul, že si väčšinu samplov, ktoré pri komponovaní využívaš nakrúcaš sám...

„To je pravda. Zrejme je to dané tým muzikantským vekom, ale veľmi skoro mi začala nepríjemne liezť pod kožu tá ´presetová kultúra´. Fakt, že mnohé kapely znejú takmer úplne rovnako je však celosvetový problém, daný tým obrovským technickým rozmachom – neustále rozrastajúcou sa ponukou kvalitných produktov. Žiaľ, jedným z tých zlých výsledkov tohoto technického pokroku je práve spomínaný fakt, že mnoho kapiel znie veľmi podobne. A práve preto som sa rozhodol, že si budem sample vyrábať sám. Myslím, že mojou veľkou výhodou je fakt, že som si schopný sám nakrúcať trebárs basové sample, ktoré sú v rámci elektronickej hudby veľmi dôležité, i keď nie vždy adekvátne ohodnotené. Keď sa nejaká linka, nakrúcania so živou basou naozaj vydarí a potom ešte dodatočne spracuje, tak pesnička vzniká na úplne inom leveli...“

´Vonku´je úplne bežné, že hudobníci tvojho kalibru vydávajú vlastné samplovacie cédečka... 

„Aj nad tým som už rozmýšľal, no musím sa priznať, za posledné takmer tri roky som k elektronike a remixovaniu ani len nepričuchol. Vždy som mal kopec inej práce, takže som sa k tomu z nedostatku času jednoducho nedostal. Tento projekt teda ostal iba v rovine úvah. Ako som už spomenul, mohol by som pokryť predovšetkým basové linky, no štýlovo aj gitarové. Nie som priateľom nejakého rýchleho ´mydlenia´, práve naopak, mám rád skôr ´gruntové´ riffy. “

Nemáš však niekedy chuť odieť do nového šatu niektoré zo starších nahrávok z vlastnej autorskej dielne? Myslím, že povedzme taká ´Indická obrana´by s citlivo vynovenými aranžmánmi mohla mať ambície stať sa po rokoch opäť hitom... Respektíve, nepohrával si sa s myšlienkou zostavenia vlastného profilového programu, s ktorým by si eventuálne mohol opäť po čase vyraziť aj na koncertné pódiá?

„Trefná otázka. V súčasnosti sa už totiž pomaly začína rodiť projekt ´Satisfactory 2´, ktorý bude čisto o slovenskej populárnej hudbe. Princíp bude podobný, ako v prípade ´jednotky´, akurát s tým rozdielom, že tentoraz tam bude medzi to veľmi vtipne nastrkaný môj vlastný repertoár. Práve tento projekt mi totiž poskytuje jedinečnú možnosť s tým opäť vyliezť ´von´. To nie je o tom, že by som bol ako Janko Lehotský – denne počúval svoje albumy a vytešoval sa z toho, aké dobré pesničky som napísal... Album ´Svetlo... a pocit bezpečia´ vyšiel v roku 1996. Ver, alebo nie, ale od roku 1997 som ho vôbec nepočul. V priebehu posledného pol roka som stretol veľmi veľa ľudí, ktorí sa mi sťažovali, že ten album nevedia zohnať a veľmi by ho chceli mať. Našťastie, mám zopár kamarátov, ktorých fonotéka je tak bohatá, že v nej nájdem takmer všetko, na čo si len spomeniem. Tak som som teda k jednému z nich zašiel a ten album si požičal. Po jeho vypočutí som dospel ku v celku nečakanému pocitu a síce, že sa mi ten album páči. S odstupom času som totiž zistil, že sa zaňho vôbec nemusím hanbiť. Ba čo viac, vybral som si z neho sedem skladieb, ktoré mám v pláne v rámci ´Satisfactory 2´ hrať aj naživo.“

„Svetlo... a pocit bezpečia“ možno nesporne považovať za veľmi dôležitý titul v tvojej diskografii. Už len tým, že vznikal v pre teba dosť zlomovom životnom období. Pokiaľ sa nemýlim, v tom období si zároveň produkoval rané demosnímky, ktoré predchádzali prvému sólovému albumu Whiskyho, frontmana kapely Slobodná Európa, ktorej väčšina členov sa v tom období následkom užívania drog pohybovala doslova medzi životom a smrťou... Pokiaľ viem, tieto problémy sa vtedy do určitej miery dotýkali aj tvojej osoby... V konečnom dôsledku v textoch skladieb ako ´A budem free´a podobne o tom možno nájsť jasné dôkazy...

„Áno, na tom albume je viacero takýchto podivných odkazov... Na mňa ten album po čase zapôsobil veľmi zvláštne. Dosť ma mrzí, že v rámci vydavateľstva to vtedy celé akosi zomrelo – dva týždne po vydaní sa už oňho nikto nestaral. A to aj napriek tomu, že v rádiách sa niektoré skladby, trebárs práve spomínaná ´A budem free´, tešili v celku dobrej hranosti. Akosi mi tak prišlo tých skladieb, ktoré sa na nič nehrali ľúto. Na margo skladby ´Stav sa so mnou´ si dokonca dovolím povedať, že je to najlepšia pesnička akú som kedy napísal. Zrazu som dostal pocit: kúrnik šopa, veď toto musím povedať aj iným ľuďom... Okamžite som sa videl, počul, cítil som, ako to hrám naživo, ako to bude znieť a aké to môže byť presvedčivé... A takýchto vecí som tam našiel niekoľko.„

V roku 1998, keď došlo medzi tebou a Mirom Žbirkom k určitému, nazvime to konfliktu kvôli tomu, že si ťa neprizval na nakrúcanie svojho vtedy aktuálneho albumu.... Kvôli očakávanej ďalšej spolupráci so Žbirkom si vraj vtedy odmietol ponuku Paľa Haberu vyraziť s ním na turné ako basgitarista v jeho sprievodnej kapele..?

„Nepovedal by som, že som tú ponuku odmietol. Všetko sa to vtedy odohrávalo vo veľmi hektickom období... S Mekym sme mali konflikt už pri prípravách predošlého albumu – mal som tam vtedy nejaké výhrady voči nakrútenému materiálu... Problém s hraním s Palim Haberom vidím trochu inak. Vtedy tomu totiž predchádzalo nakrúcanie albumu, v rámci ktorého boli tak akosi zvláštnym spôsobom určené zostavy hudobníkov. Ja som vtedy patril do jednej zostavy s Davidom Kollerom. Nakrútili sme spolu dva podklady, ktoré však neprešli... Nakoniec som z toho kvôli nejakým vlastným aktivitám vycúval... Nešlo teda o žiadne striktné odmietnutie rovnako, ako neviem o žiadnej konkrétnej ponuke ísť s niekým na turné hrať basu... Neviem, možno to malo nejako vyplynúť z tých nahrávok, neviem. Tie však však akosi ´zomreli´.“

V akom štádiu je váš vzťah s Mekym v súčasnosti?

„Úplne v pohode.“

Myslíš, že sa ešte niekedy dočkáme nejakého spoločného projektu?

„Aby som bol úprimný, veľmi nad tým nerozmýšľam. Myslím, že za to obdobie, čo spolu nepracujeme sme obaja získali patričný nadhľad... Samozrejme, nebránim sa žiadnej spolupráci, pokiaľ by prišiel ten správny čas a bolo by to obojstranne prospešné. Ako vravím, kľudne sa to môže stať, no momentálne sa tým nezaoberám.“

Súčasný Mekyho sound predstavuje kombináciu živých nástrojov a elektroniky...

„...i keď ľudia tvrdia, že im v tej muzike chýbajú riffy a takého veci...“

...práve z tohoto pohľadu by ma zaujímalo, čisto teoreticky, ako by podľa teba znel váš prípadný nový spoločný titul?

„Ja si myslím, že nad tým netreba príliš špekulovať. Mekyho trend je podľa mňa dobrý. Hudobníkov, ktorí s ním hrajú dobre poznám, sú to všetko talentovaní chalani. Určite by som nemusel bohvieako špekulovať nad tým, aby som si tam bol schopný nájsť svoje miesto. To totiž ostáva stále neobsadené (smiech).“

Mnohí budú si iste pamätať na vaše kedysi veľmi populárne koncertné programy, vrámci ktorých ste v duu prezentovali akustické verzie vašich obľúbených skladieb z dielne The Beatles. Dnes, zdá sa, akoby si v tejto muzike už príliš ´nešiel´. Pokiaľ viem, nebol si sa ani pozrieť na nedávny koncert Paula McCartneyho v Prahe... Možno si prepásol príležitosť osobne sa stretnúť so svoji niekdajším obľúbencom...

„Možno, no na druhej strane som nikdy nebol až taký ´beatlesák´ako Meky. Mňa brali skôr iné kapely. Samozrejme, že by išlo o zážitok, pri ktorom by sa mi určite rozbúchalo srdce, no išlo o zhodu nejakých vonkajších okolností – musel som vtedy riešiť nejaké veci doma. Nie je to ale prvý koncert, ktorý som si nechal újsť. Možno som bol ešte stále trocha znechutený z toho, ako veľmi som sa pred rokom tešil na rozhovory s Rolling Stones, ktoré som mal dohodnuté. Mal som spovedať Keitha Richardsa a Ronyho Wooda, čo je kombinácia úplne jednoznačná, tu sa niet o čom baviť. Veľmi som si na to trúfal v tom zmysle, že som bol presvedčený, že ich nebudem svojimi otázkami nudiť. Skrátka, že ich budem pýtať niečo iné, ako ostatní, a pritom to nebudú otázky ako z časopisu Guitar Player... Naozaj som sa na to veľmi tešil, poctivo sa pripravoval, no nakoniec z toho z nejakých príčin zišlo... Meky ma volal, aby som prišiel, pretože vraj je šanca, že sa budeme môcť s McCartneym rozprávať, no nejako som to vtedy nechal voľne odísť... Myslím ale, že Meky je tým najsprávnejším človekom, ktorý takéto stretnutie dokáže adekvátne oceniť. Tak si to želal, až mu to nakoniec vyšlo. Pravdu povediac, trocha ma vtedy vystrašil. Na druhý deň ráno mi totiž volal, zastihol ma niekde na káve a začal úplne akoby záhrobným tónom: „Laci...“. V tú chvíľu som mal pocit, že sa muselo stať čosi strašné. Katka mŕtva, všetci mŕtvi... Potom to z neho vyšlo: ´Rozprával som sa s Paulom a on mi hral svoju novú vec.´ Týmto začal asi hodinu a pol trvajúci telefonát, počas ktorého som aj ja mal zimomriavky na chrbte. Meky mi to stretnutie opisoval tak detailne, že som to normálne prežíval spolu s ním. Bola to veľmi krásna story a ja som mal skutočne veľkú radosť z toho, že sa mu to podarilo. Nikdy som netušil, že Meky dokáže byť taký nezištný, že ho niečo dokáže tak veľmi potešiť.“

Nezačína ti po rokoch chýbať koncertovanie?

„Chýba a veľmi. A práve v rámci spomínaného pokračovania projektu ´Satisfactory´ by som chcel ešte viac staviť na živú muziku. Z toho ale vychádzajú všemožné problémy – napríklad zháňanie muzikantov. A tí sú prinajmenšom drahší, prinajhoršom konfliktnejší, jedno s druhým. To znamená, že v tom treba tak nejako elegantne korčuľovať a nájsť určitý kompromis tak, aby to na jednej strane fungovalo a zároveň aby ti nikto neskákal po hlave, aby z toho bolo cítiť nejaký jednoznačný názor, aby to dobre znelo... Viem, že na Slovensku je veľa dobrých muzikantov, no aspoň tí, ktorí pôsobia v okolí Bratislavy sa vyskytujú prakticky na všetkých čo i len trocha zaujímavých projektoch, čím tomu nevdojak vtisnú vždy vlastnú, charakteristickú pečať. Funguje tu zopár ľudí, ktorí sa živia ako sessionmani. To je ale vec, s ktorou sa musí človek narodiť...“

Znamená to teda, že tu jednoducho nedokážeš dať dohromady partiu hudobníkov, ktorí by boli hráčsky i ľudsky nastavení na rovnakú frekvenciu..?

„Je to tak, zodpovedne odpovedám, momentálne si neviem predstaviť, s kým by som vlastne mohol hrať. A to aj napriek tomu, že nad tým od začiatku roka intenzívne uvažujem. Na druhej strane, dá sa to vymyslieť všeliako – od nejakého eventuálneho drobného problému možno odtiahnuť pozornosť trebárs vizážou, veľmi zaujímavým momentom môže byť povedzme angažovať bubeníčku a podobne. Keď bude ešte k tomu aj skutočne dobrá, tak to je úplná ´pecka´. Znamená to teda, že aj týmto smerom to celé možno ťahať.“

Aká muzika ťa v súčasnosti najviac ´berie´?

„Mám niekoľko absolútnych lások, ktoré v akomkoľvek hudobnom dusne a bezvetrí, či neinšpiratívnom období stopercentne zaberú. Nie je nič lepšie ako vytiahnuť si akýkoľvek Cocteau Twins, Liz Fraser... Prakticky čokoľvek, čo vyšlo u 4AD v prvej polovici 80.rokov považujem priam za zázrak.“

V rozhovoroch, ktoré si v poslednom období poskytol si sa nie príliš optimisticky vyjadroval na adresu hudobného biznisu a komerčnej scény vôbec. Dnes si predsedom poroty súťaže Slovensko hľadá SuperStar, ktorá nie je o ničom inom, ako o obyčajnom biznise...

„No, teraz by som mohol začať hovoriť úplne inak, ako som hovoril predtým (smiech). Ak by som dokonca chcel byť veľmi veľký partizán, tak môžem povedať: Prečo nie? Fajn. Aspoň dostávam možnosť nenápadne, bez toho, aby niekde niečo zaškrípalo, alebo aby som tým niekoho znervózňoval, ťahať veci podľa svojich predstáv. Možno to bude na niečo dobré... Áno, je to biznis, ale výsledkom tohoto biznisu je napríklad aj Kurt Nilsen a proti tomu je nemám absolútne nič. Sú to pesničky, ktoré ma neznervózňujú, sú príjemné, majú taký zvláštny, britpopový nádych... Nehovoriac o tom, že som chorobný optimista, ktorému stačí, aby sa stal súčasťou niečoho takého a okamžite prestáva hľadať tienisté stránky a snaží sa nájsť čo najviac tých lepších. Aj keď sa vraví, že optimista je len zle informovaný pesimista (smiech).“

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA

www.music.box.sk


Ohodnoťte:
11%

Hodnotené 31 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS