euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Dávidko rád fussion...

 

Vskutku netradičný hudobný zážitok pripravil včera pre návštevníkov košického Jazz klubu iba sedemročný bubeník z Dávid Hodek.

Rodák z Komárna, ktorého si zobral pod svoje ´ochranné krídla´ Marcel Buntaj, sa v metropole východu (pochopiteľne, v sprievode rodičov) predstavil v rámci práve prebiehajúceho miniturné, spolu so svojou sprievodnou kapelou v hráčsky dosť silnom obsadení - Mário´Gapa´Garbera (saxofón), Braňo Valanský (bass), Martin Ferenčík (klávesy); László Petro (gitara), Fero Beneš (perkusie). 

Pravdu povediac, aj napriek Gapovým uisteniam, že ´malý hrá ako dospelý´ som na včerajší koncert išiel s miernou nedôverou. Predsa len, počas svojej novinárskej kariéry som už zažil zopár ´talentov´, z ktorých sa napokon vykľul vlastne len prostriedok na aspoň čiastočnú realizáciu nesplnených ambícii rodičov, neraz bez štipky toho, čo možno označiť za talent... Potom, čo som mal včera možnosť vidieť a počuť však môžem povedať, že Dávid tento prípad rozhodne nie je. Tento chlapec má skutočne talent! Ba čo viac, súdiac podľa toho, čo som sa dozvedel od jeho otca, nikto ho do ničoho nenúti, hrá iba vtedy, keď na to má chuť (tú má však malý Dávid prakticky neustále)... Nespomeniem si, kedy som naposledy videl na nejakom koncerte toľko usmievavých tvárí. Dávid je totiž za bicími jednoducho rozkošný. Hrá veľmi uvoľnene – žiadny kŕč, s chuťou, vysmiaty ako pri rozbaľovaní vianočných darčekov, komunikuje so spoluhráčmi... Pochopiteľne, po technickej stránke to zatiaľ nie je nič prevratné – na nejaké ´väčšie finty´ ešte Dávid nie je dostatočne fyzicky vyspelý, má však skvelé rytmické cítenie a na jeho vek takisto pozoruhodný fíling. Tu a tam zahral aj nejaký ´virblík´, prechod, púšťal sa dokonca i do protirytmov, zo dvakrát dal dokonca i krátke, jednoduché sólo. Publikum tlieskalo, pískalo (nie však nespokojnosťou), nezdržiavalo sa výkrikov nadšenia... O tom, že Dávidova láska k bicím je naozaj úprimná som sa presvedčil už počas zvukovej skúšky. Potom, ako ho Braňo Valanský zo dvakrát ´vyklepal´ počas hry na schovávačku (na ktorú sú priestory Jazz klubu priam stvorené) sa Dávid rozbehol k bicej súprave s takou radosťou, akú vídať na detskej tvári snáď iba cukrárni... 

´Dávidovu kapelu´ tvorili vynikajúci inštrumentalisti, o ktorých som sa v minulosti na music.box-e už viackrát zmieňoval. Aj napriek tomu, že kapela nesie v názve Dávidove meno, jej lídrom, lepšie povedané kaučom bol jasne saxofonista Gapa – mladý, talentovaný hudobník avšak s pomerne bohatými profesionálnymi skúsenosťami. Tie nechýbajú ani dnes už viac v Bratislave pôsobiacemu basgitaristovi Braňovi Valanskému, ktorého ste v minulosti mohli zaregistrovať po boku Paľa Haberu, niekdajšieho Stingovho klávesáka Delmara Browna, Henryho Tótha, alebo v koncertnej zostave IMT Smile. Technicku zručnosť klávesistu Martina Ferenčíka som vyzdvihol už v reportáži z koncertu Groovin´Heads. Vzhľadom na to, že včera sa hralo opäť predovšetkým na ´funkovú nôtu´, utvrdil som sa, že je to skvelý groover, ktorý navyše vie veľmi dobre pracovať so zvukmi svojho nástroja. Gitaristu Lászlóa Petro-a som včera videl a počul prvýkrát. Prišiel mi ako technicky zdatný hráč, ktorý svojou hrou spoluhráčov síce nijako nezatienil, no myslím, že v rámci nejakého vlastného projektu by nám svoje schopnosti určite poodhalil viac. Perkusionista Fero Beneš je v poslednom období pomerne vyhľadávaným hráčom. Je presný a spoľahlivý, má dobrý fíling a drajv, takže sa ani niet čo čudovať. Koncertný repertoár kapely tvorili okrem dvoch skladieb z Gapovej autorskej dieľne aj nejaké prevzaté skladby - „Jungle Boogie“ od Cool & The Gang, klasika „Pick Up The Pieces“... Po prestávke, v rámci ktorej si David ´strúhol´ krátky, improvizovaný blok s košickým gitaristom Miroslavom Šálym a jeho mladými zverencami z furčianskej ZUŠ-ky sa pokračovalo jam session, ktorá vrcholila až niekedy okolo pol jedenástej. 

Krátko po zvukovej skúške sme sa zasadli na kus reči s malým Dávidom a jeho otcom Szilárdom Hodekom, ktorý vám v nasledujúcom rozhovore trocha viac priblíži cestu svojho syna k bicej súprave.

Logická otázka na úvod: Kedy a ako sa vlastne tvoj syn dostal k bicím?

Szilárd: „Bol som na koncerte Earth, Wind and Fire, odkiaľ som si priniesol domov ich koncertnú videokazetu. Povedal som Davidovi, že ak chce, nech si ju so mnou pozrie. Myslel som, že pri tom obsedí maximálne päť minút, možno ani toľko nie... Napokon si so mnou pozrel celý koncert. Keď páska skončila, opýtal sa ma: ´Oco, pozrieme si to ešte raz?´. Od tej chvíle to už išlo, kazetu chcel pustiť každý deň, rôzne pri nej šaškoval, búchal, po všetko, čo mu prišlo pod ruku. Toto obdobie trvalo zhruba šesť, sedem mesiacov, potom som mu kúpil biciu súpravu. Veď ktorý rodič by tak neurobil? Zvlášť keď vidí, s akou energiou k tomu jeho dieťa pristupuje. Prvý koncert absolvoval ako päťročný.“

Ty sám si, respektíve si bol aktívny hudobník?

Szilárd: „Nie, ja nie, ale môj otec bol. Napriek tomu som sa vždy motal okolo hudby.“

Od koho teda Dávid dostal hráčske základy?

Szilárd: „Nejaké základy dostal odo mňa, no ako päťročného ho zobrali do prípravného ročníka na Konzervatóriu v Budapešti, ktoré navštevuje dodnes. Ani nie tak kvôli tomu, aby sa tam učil nejaké veľké veci, ale skôr preto, aby ho mal kto viesť, korigovať, aby nepochytal kadejaké zlozvyky. Dva roky chodil k Jávorymu, posledný rok študuje pod dohľadom Györgyho Mártonosiho. Najnovšie už chodí k nemu domov, pretože do Budapešti chodí iba popri škole – diaľkovo. “

Dávid, máš nejaké hráčske vzory? 

Dávid: „Dave Weckl, Steve Gadd, Sonny Emmory...“

Szilárd: „...ten bol jeho prvým veľkým vzorom.“

Ará hudba sa ti páči?

Dávid: „Funky, jazz, keď sme tu v Jazz klube...“

Čo konkrétne?

Dávid: „Z funky Earth, Wind and Fire, z jazzu... Veľmi veľa vecí. Tiež sa mi páči fussion. To je pre mňa síce trocha neznáme, ale aj to ľúbim. Je to ťažká muzika, ale chcel by som ju robiť.“

Čo by si chcel na svojej hre zlepšiť?

Dávid: „Hlavne techniku. Čo sa treba naučiť, to sa treba naučiť. Keď sa niekomu nechce, nedá sa ho do toho nútiť.“

Ako sa ti hrá so staršími chalanmi?

Dávid: „Dobre sa mi s nimi hrá...“

Ako ste sa vlastne dostali k Marcelovi Buntajovi?

Szilárd: „Už ani neviem. Zoznámili sme sa na jednom koncerte v Komárne a odvtedy sa z nás stali kamaráti.“

Kdesi som čítal, že Davidove začiatky boli spojené s blues...

Szilárd: „Áno, na začiatku hrával blues a sem tam ho hrá i dnes.“

Prečo práve blues?

Szilárd: „Pretože to bolo v celku ľahké, nepotreboval tam robiť nejaké veľké breaky a tak. On toho totiž vtedy veľmi veľa hrať nevedel, no tá muzika bola tak správne ´posadená´. Aj svoj prvý koncert, na ktorom zahral dve skladby absolvoval s mojimi kamarátmi, bluesmanmi.“

Ľudia sa na detské talenty dívajú neraz s miernou nedôverou. Nečudo, keď v nejednom prípade viac, ako talent prevažuje fakt, že si rodičia chcú skrz deti vykompenzovať vlastné nenaplnené ambície...

Szilárd: „Z tohto si problémy nerobím. David je muzikant, žije s hudbou. Chodieval na klavír, hráva na gitaru, i keď viac menej iba sám pre seba. Pokiaľ sa na javisku dobre cíti, nemám vôbec čo riešiť. Mojou úlohou je akurát priniesť ho na koncert, postaviť mu súpravu a vytvoriť mu dobré podmienky pre hranie, to je všetko.“

Nemáš pocit, že pre tak malého chlapca je ešte priskoro začínať s takýmto ´klubovým životom´...

Szilárd: „Bohužiaľ, je. To musím priznať. Keď to však zoberiem z tej druhej strany, iné možnosti tu nie sú. Keď by sa napríklad venoval tenisu, musel by som ho budiť o piatej ráno, zobral ho plávať, potom ho zaniesol do školy, odkiaľ by musel hneď na tréning... Určite by to preňho bolo fyzicky oveľa namáhavejšie. Kde je dnes možné robiť muziku poobede?“

Takto vám ale David dospeje pomerne dosť skoro...

Szilárd: „Spočiatku som tieto veci riešil – či to nie je priskoro a tak, ale uvedomil som si, že to nemá zmysel. Chcel to robiť, páčilo sa mu to, tak som ho v tom podporil.“

Z akého repertoáru je vlastne zložený tento koncertný program?

Szilárd: „Sú tam nejaké vlastné kompozície, ktoré priniesli chlapci, no dosť je to aj o improvizácii. Pravdu povediac, oni spolu veľmi neskúšali...“

Čo bude ďalej? Chcete sa dopracovať až k Davidovmu cédečku..?

Szilárd: „Nie, to nie. On v potrebuje v prvom rade hrať – to ho maximálne uspokojuje. Vyvíja sa pri tom nie len po hráčskej stránke, ale učí sa takisto komunikovať s hudobníkmi na pódiu, čo je takisto veľmi dôležté. Navyše, na koncertoch, pred publikom sa na pódiu vyvinie niečo úplne iné, ako pri hraní v skúšobni. Ono je to troška problém s tým hraním pretože si nemôžeme dovoliť zavolať si týchto chalanov k nám domov povedzme raz do týždňa, aby si s nimi mohol David zahrať. To jednoducho nejde. Aj preto sme veľmi radi, že sa nám ich podarilo dať dohromady aspoň na toto krátke turné.“

Aj napriek tomu, že David je vzhľadom na svoj vek ´komerčne atraktívny´, nemám pocit, že by ste sa teraz snažili za každú cenu ´tlačiť na pílu´ a snažili sa ho zviditeľnovať kde sa dá...

Szilárd: „Nie, to nie. Ak by som mal tieto ambície, určite by som sa sem ´netrepal´ štyristo kilometrov aj napriek tomu, že tento klub má veľmi dobré meno. Dostal som ponuky do rôznych televíznych, playbackových estrád... Odmietol som ich, pretože to jednoducho nemá význam.“

Čo bude nasledovať po skončení turné?

Szilárd:„Zajtra nás čaká koncert v Prešove a potom ešte vystúpenie na Komárňanských dňoch. To je zatiaľ všetko. Je možné, že koncerty nebudú trebárs i dva mesiace. Pokiaľ David chce budechcieť hrať s kvalitnými hudobníkmi a oni chcú hrať s ním – to je takisto veľmi dôležité, budem ho v tom stále podporovať. V minulosti si mal možnosť zahrať aj s amatérskymi hudobníkmi, no ten rozdiel bol jednoducho citeľný. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Nechávam veciam voľný priebeh.“

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
0%

Hodnotené 38 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS