euforion portal

Newsletter
banner
Akcie
 

Dan Bárta rád zapája poslucháčov do hry

 

S ohľadom na dátum a fakt, že 300SK vstupné predstavuje pre väčšinu priemerného obyvateľstva východu Slovenska v súčasnosti nie bezvýznamnú finančnú položku...

...bolo možné považovať do zhruba troch štvrtín zaplnené košické Jumbo centrum na piatkovom vystúpení jednej z popredných persón českej hudobnej scény súčasnosti – Dana Bártu a jeho sprievodnej formácie Illustratosphere za úspech. Aj napriek tomu, že bývalý Dom kultúry ROH VSŽ nemá v súvislosti s akustikou práve najlepšie renomé, ´Bártovým´ zvukárom, obsluhujúcim supermoderný zvukový systém L.Acoustic sa podaril skutočný zázrak a prítomní si tak mohli v týchto priestoroch vychutnať po minuloročnom vystúpení Teamu konečne ďalší ´zvukovo zrozumiteľný´ koncert...

Ešte predtým, ako pódium ovládol ON so svojimi ´spoluobrazotvorcami´, sa v úlohe predskokana predstavil nový projekt talentovaného košického hudobníka Mariána Čekovského s názvom Groovin´Heads. V muzikantsky veľmi silnej zostave (Čekovský – klávesy, spev; Paľo Jeňo – trúbka; Braňo Valanský – basgitara; Martin Janočko – bicie) , Groovin´ Heads predviedli v rámci svojho vyše polhodinového setu s repertoárom, v prípade Čekovského formácii štandardne predstavujúci fúziu rôznych žánrov, s veľkým dôrazom na improvizáciu. Síce nič nové pod slnkom (aspoň v prípade aktívneho Čekyho určite nie), no za skvelé muzikantské výkony, sympatické hranie sa s rytmom a schopnosť skvelo vygradovať skladby zožali páni zo strany publika zaslúžené salvy potlesku. Vraj v tejto zostave plánujú nakrútiť cédečko. Konečne, Čeky! Radšej tvoriť nejaké ´konkrétne´skladby, ako neustále dávať dohromady stále nové projekty s výrazne improvizáciou zaváňajúcim repertoárom. Pre tak skúsených a hlavne zohratých hudobníkov totiž nepredstavuje výraznejší problém odohrať koncert (obrazne povedané) po jednej hodinovej skúške a na pódiu sa aj dvadsať minúť pohrávať s jedným, dvoma groovmi... Osobne by som bol napríklad veľmi zvedavý, či by bol Marian schopný opäť vyprodukovať nejaké skutočné pesničky. Nie som si ale istý, či práve to je jeho cieľom... Marián je vynikajúci hudobník, ktorý ovládne pódium okamžite, ako zasadne za nástroj, skvelý šoumen a hlavne (súdiac podľa toho, čom mal doposiaľ možnosť vidieť a počuť) prosto milovník improvizácie...

Dan Bárta je na českej hudobnej scéne veľmi zaujímavým zjavom, v ktorom sa kĺbia všetky atribúty ideálneho hudobníka, respektíve frontmana – talent, charizma, sexappeal a presvedčivosť. V kombinácii s tak vynikajúcou skupinou hudobníkov, aká tvorí jeho sprievodnú kapelu Illustratosphere nemôže byť výsledok jeho snahy iný, ako skvelý. Vlastne môže, pokiaľ by páni jedného dňa zaspali na vavrínoch, čo sa však súdiac podľa toho, čo ponúkli na svojom ostatnom opuse „Entropicture“ zatiaľ nechystajú...

Kontrbasista a príležitostný hráč na basgitaru Robert Balzar je hudobník, ktorého na pódiu neprehliadnete nie len kvôli jeho chlapčenskému ´kukuču´, ale najmä absolútne špičkovým výkonom v rámci svojho nástroja. A to s Bártom ešte zďaleka neprezentuje celý svoj kumšt. Áno, ten niekoľkominútový sólový blok, ktorý na koncerte ponúkol bol dosť pôsobívý, no vrelo odporúčam zájsť si na koncert jeho Robert Balzar Tria – to len zažijete jazdu. Mimochodom, práve zostava jeho Tria tvorí základ celého Illustratosphere. Talentovaný bubeník, excelentný technik Jiří Sláviček hrá po Robertovom boku už štyri roky, pianista s bohatými hráčskymi skúsenosťami - Stanislav Mácha pôsobí s triom od roku 1996... Klávesák, perkusionista (a taktiež hráč na trombón) a aranžér Filip Jelínek je jednou z kľúčových osobností Illustratosphere. Hudobník, ktorý počas svojej doterajšej kariéry prešiel pôsobením v skupinách J.A.R., Neřež, či sprievodnej skupine Jaromíra Nohavicu, má na celkový sound Illustratosphere väčší vplyv, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať... Gitarista Jaroslav Friedl, ktorý v skupine nahradil Miroslava Chyšku tiež nepatrí medzi žiadnych ´ucháňov´, aj keď pre laickú verejnosť znie jeho meno prakticky neznámo, keďže pole jeho doterajšej pôsobnosti tkvelo skôr na jazzovej scéne...

Bárta a spol. zaradili do svojho aktuálneho, vyše dvojhodinového koncertného repertoáru to najlepšie z oboch albumov, plus zopár bonusov v podobe coververzií (známa „Keep On Running“ od Stevieho Wondera, odohraná v prídavkovom sete mala ozaj ´říz´) a skladieb z Bártových dnes už minulých projektov ako napríklad Sexy Dancers. Koncertu prakticky nebolo čo vytknúť. Sýta, dvojhodinová porcia kvalitnej muziky, dopĺňaná pôsobivou videoprojekciou, kvalitné inštrumentálne výkony a dobrý zvuk ponúkali zážitok, na ktorý sa tak skoro nezabúda. A ten za tie tri stovbky určite stál. Za sympatickú snahu prihovárať sa publiku v slovenčine dávam ďalší veľký bod k dobru...

Krátko po vystúpení sa nám vďaka manažérovi Lumírovi Matimu naskytla príležitosť Dana trochu vyspovedať.

Podobne, ako tomu bolo v prípade debutu, aj vaša novinka vyvolala u rôznych skupín poslucháčov odlišné reakcie. Na niekoho pôsobí „Entropicture“ komornejšie, uzavretejšie, než „Illustratosphere“, na iného zase otvorenejšie, ´komerčnejšie´...

„Ja si myslím, že nič z toho sa navzájom nevylučuje. Vzhľadom na to, že v prípade novinky sme oveľa presnejšie vedeli, čo chceme robiť a ako to chceme robiť, vyznie album určite koncepčnejšie. Rozhodli sme sa, že tentoraz budeme trošku ´zemitejší´, že skomponujeme piesne, ktoré sa dajú napísať v ´kílách´ a melódiách a ktoré potom budeme interpretovať podľa svojho tak, ako to budeme cítiť. Hľadanie muzikantského názoru nám síce chvíľku trvalo, no s výsledkom sme všetci spokojní.“

Zatiaľ čo však debut vyznel v zmysle štandardného chápania slova hit absolútne nehitovo, na novinke už možno objaviť zopár skladieb, ktoré majú k tomuto označeniu dosť blízko, ak ho priam nenapĺňajú. Stačí len spomenúť napríklad „Tábory šestek“, eventuálne „Za poryvu“...

„Zrejme je to tým, že ide o skladby viac pesničkového charakteru. Pravda je však taká, že keď sme odštartovali prvú Illustratosféru, nikto ani len netušil, čo z toho vlastne vznikne. Išlo to doslova ´z čistej vody´. Teraz už ľudia môžu mať určitú predstavu, o čom to vlastne celé je, keďže nás už videli na pódiu... Pokiaľ majú nejaké z nových skladieb hitové ambície, iba by som sa potešil, pretože to pre nás znamená, že sa naše skladby dostanú k širším vrstvám poslucháčov.“

Už niekoľkokrát ste boli konfrontovaní s otázkou asi v tom zmysle, kam má vlastne tento projekt ´namierené´. Osobne mám pocit, že vďaka flexibilite hudobníkov tvoriacich Illustratosphere to môže byť naozaj, jednoducho povedané, hocikam. Napriek tomu, predpokladám, až tak živelne a ´neplánovane´ k procesu komponovania nepristupujete. Nejakú víziu, aspoň takú zahmlenú iste máte...

„Áno, určitá vízia tu určite je. Ťažko ju možno nejako opísať slovami, ale existuje. V rámci procesu komponovania má každý z kapely právo vyjadriť svoj názor. Metódy ako brainstorming a podobne – to všetko sme si vyskúšali. Koľkokrát sme dokonca skúšali hrať pod parou, aby sme zistili, čo z toho vylezie, čo vlastne chceme povedať... To všetko sú procesy, ktorými sa tá muzika potom akoby sama definuje. Na začiatku bol názov, ktorý som vymyslel a ktorý zároveň predstavoval určitú víziu, strechu, pod ktorú sme chceli naše pesničky dať.“

Kto však má pri nakrúcaní to definitívne, rozhodujúce slovo – toto áno, to tam dáme a toto ide von..?

„Väčšinou Filip Jelínek, ktorý vlastne akoby aranžérom celej muziky. Na druhej strane, nový album sme nakrúcali takmer naživo, to znamená, že sme boli všetci v štúdiu v reálnom čase so sluchátkami na ušiach... Trošku ma mrzí, že spev som musel nakrúcať dodatočne, keďže v období, keď sa nakrúcala muzika som, žiaľ, do určitej miery ešte nebol pri zmysloch... Deväťdesiat percent vecí však chlapci nakrúcali systémom – červená a ide sa... To znamená, že sa dopredu vedelo, aké ´kilá´kde idú a tak. Sú tam totiž nejaké povinnosti, vzorčeky, ktoré pokiaľ by sa nezahrali tak, ako sú napísané, tak by sa celá štruktúra rozpadla. V každej skladbe sa však nájde dosť miesta na to, aby si tam každý z nás dal to svoje. Ako vravím, oveľa lepšie sa nám nakrúca, ak máme tie skladby dopredu dostatočne napočúvané, obyčajne si tie veci púšťame i päť, šesť týždňov.“

Aj vy sám si musíte byť vedomý toho, že v rámci Illustratosphere ste prišli na túto scénu s niečím novým, priekopníckym. Tento pocit však môže byť niekedy tak trocha dvojsečnou zbraňou, pretože keď si tento fakt začne človek uvedomovať až príliš, hrozí, že v určitom momente ostane stáť na mieste...

„To je pravda. My všetci sme si tohoto nebezpečenstva vedomí a aj preto sa snažíme vždy skúšať niečo nové. Napríklad aj dnes. Marián Čekovský si kúpil nejaký nový, úplne šialený syntezátor, tak sme tu s ním trocha blbli a Filip hneď začal skúmať jeho zvukovú banku... Vypracovať si vlastný, osobitý štýl je zrejme cieľom každého hudobníka, no vydávať niekoľko rokov takmer identicky znejúce albumy by rozhodne nemalo zmysel. Kam sa bude naša muzika uberať do budúcnosti, či to bude viac elektronické, alebo naopak ešte viac ´klasické´, na to momentálne nedokážem odpovedať.“

Už viackrát ste sa vyjadrili, že ako spevák sa ešte stále hľadáte. Napriek tomu, z toho, akú muziku v posledných rokoch produkujete je možno citeľná určitá náklonnosť k čiernej hudbe...

„Som beloch, ktorý sa snaží robiť muziku tak, ako ju cíti. Od všetkých tých sekáčov, o ktorých si myslím, že sú naozaj dobrí sa učím nie to, čo robia, ale ako to vedia... Aký majú prednes, cit, ako vedia narábať s rytmom, ako frázujú a podobne.“

Keď už spomínate ten štýl spevu... V rámci Illustratosphere ste všetkým zarytým priaznivcom angličtiny nie len v rámci jazzovej muziky nádherne dokázali, že s českým jazykom možno narábať tak, ako si to mnohí z nich zrejme nikdy nedokázali predstaviť... Z tohoto pohľadu je možné označiť vašu snahu za priam priekopnícku...

„Vtip je v tom, že väčšina ľudí, ktorí ´preskočia´ ku angličtine sa prosto identifikovala s určitým vzorom, podľa ktorého sa potom učili aj spievať. To znamená, že v izbe hral ´vyhulený´magneťák a znel ´vyhulený´spevák a tí ľudia to vedeli reprodukovať úplne celé... Potom jedného dňa, keď sa takýto človek pokúsi spievať sám, tak jeho prvou reakciou je, že sa zľakne. Čeština má totiž úplne inú fonetickú abecedu, mení sa farba hlasu, frázovanie... Aj preto si potom mnohí povedia, že v češtine takúto muziku robiť jednoducho nejde. Chyba však nie je v jazyku, ale v tom, že ten človek jednoducho nevie spievať...“

Vaše frázovanie je naozaj obdivuhodné. Na druhej strane stane sa, že niekedy do textu takpovediac ´dopasúvate´ slová tak, aby to prosto vyznelo tak, ako si to predstavujete. Pýtam sa to najmä preto, že niektoré vaše slovné spojenia vyznejú prinajmenšom netradične...

„Väčšinou dávam text do hotovej melódie. Potom, keď si to spievam už po x-tý krát tak analyzujem, kde si zbytočne pridávam prácu a kde to naopak ide ešte viac zamotať. Niektoré skladby sú natoľko voľné, že pracujem vyslovene iba s dĺžkou slabík a tak.“

Pre bežného poslucháča však niekedy možno predstavuje problém dopátrať sa skrz text ku skutočnému významu skladby...

„Možnože nie, ale všetko je to taká hra. Baví ma predstava, ako ľudia v tých textoch hľadajú rôzne náznaky, podľa ktorých pátrajú po ich skutočnom význame, ako trebárs podľa atmosféry skladby zisťujú, či ide o nejakú smutnú vec, alebo skôr iróniu... Keď s chalanmi konzultujem texty, tak aj oni sa ma veľakrát pýtajú, kam som tou, alebo onou myšlienkou naozaj mieril. Každé slovo v mojich textoch má svoje opodstatnenie a dávať ľuďom takpovediac návod na použitie by ich podľa mňa ochudobnil šancu nájsť v niektorom z nich trebárs seba samých... Fakt, že by to poznanie mohlo byť niekedy mylné vôbec nie je podstatný. Dôležité je, že sa do tej hry rozhodli zapojiť, že sa odhodlali si s tou interpretáciou trošku zašportovať, zapojiť hlavu... To je ako z knižkami. Sám neviem, ako rozmýšľal autor pri tvorbe toho, či onoho diela - to sa môžem iba domnievať.“

V súvislosti s vaším progresívnym vnímaním hudby pôsobí možno trošku zarážajúco váš negatívny postoj k remixom, ktoré by mohli vašu tvorbu podsunúť poslucháčom, ktorí by sa k nej možno iným spôsobom nedostali, respektíve nemali záujem dostať. Napriek tomu sa vám vraj veľmi zapáčili dva remixy vašich skladieb z dieľne slovenského Veneeru...

„Remix je podľa mňa veľmi ťažká vec.“

Máte nejakú konkrétnu definíciu toho, ako by mal podľa vás správny remix vyzerať...

„V prvom rade ma musí niečim zaujať – to je dôležité. Nemal by postrádať vtip, nejaký vnútorný pohyb, správny rytmus... Mňa celkom baví predstava, že človek dostane k dispozícii materiál a urobí sú tú ´pecku´ podľa toho, ako si to predstavuje. Na druhej strane by to mal robiť človek, ktorý si potom svoju prácu dokáže dokonale obhájiť... Robenie remixov je totiž kumšt, ako ktorýkoľvek iný. Niečo podobné, ako koláž, keď dostaneš k dispozícii noviny, čosi z nich povystrihuješ, nalepíš na papier a potom tam niečo primaľuješ... Ty máš pocit, aké je to tvoje dielo skvelé, no potom ho zoberie do ruky nejaký výtvarník a povie: „Fuj, veď to nemá žiadnu kompozíciu...“. Tým, že remixéri väčšinou pracujú na computeroch, ktoré na jednej strane prácu v mnohých ohľadoch nesporne uľahčujú, no na druhej strane umožňujú robiť túto prácu a tým, ktorí nemajú muzikantský talent. Takýmto ľuďom sa to však aj tak väčšinou ´pokašle´... Čo sa Veneeru týka, zapáčili sa mi už ich remix pre Extasy Of St.Theresa... To bola fakt skvelá vec. “.

Ako to vyzerá s vašimi aktivitami v rámci J.A.R?

„Zatiaľ nijako. Odhliadnuc od toho, že mám chlapcov veľmi rád podstatné je, či za mnou Roman s Klempou a Michalom Viktoříkom prídu s nejakou ideou... Povedané futbalovou terminológiou, čakám, až mi pošlú prihrávku, ktorú okamžite spracujem a pošlem loptu až k bráne, kde chlapci urobia len pár prihrávok a je z toho gól...“

Igor PETRUŠKA

Foto: Karol HATALA


Ohodnoťte:
0%

Hodnotené 25 krát.

Žiadne komentáre ku článku.

nový Pridaj nový komentár
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS